lovšportu Trnava. Klubu, ktorý založil predseda TTSK Tibor Mikuš. Pod jeho vedením sa z pretekárky stala trénerka a žena, na ktorú by si sotva nejaký chlap trúfol. Aspoň nie taký, ktorý pozná jej bojové schopnosti.
Športové začiatky
Môj športový život začal v 10. rokoch, kedy som na ZŠ začala chodiť na atletiku. Trénerka ma odporučila na šprinty, sem-tam som odbehla aj štafetu. Zúčastnila som niekoľkých okresných a krajských súťaží. V 14. rokoch som sa začala venovať bedmintonu, pri ktorom som zostala dva roky. V 9. triede som sa ešte dala na karate. S kamarátkou sme sa išli pozrieť na tréning do Mestskej športovej haly a mne sa tento šport zapáčil. Odvtedy som sa karate nevzdala, s výnimkou dvoch rokov, keď som bola na materskej dovolenke. Môj prvý tréner bol pán Zvolenský, potom som prešla cez Vladimíra Hadara, Adama Kováčika a Mira Cisára až som sa dostala do skupiny pretekárov, ktorých viedol Tibor Mikuš. Pri ňom som v podstate doteraz.
Karate klub Slovšport Trnava, v ktorom som od začiatku pôsobila, sa presadzoval najmä v kumite. Tí, čo poznajú karate vedia, že tento šport sa delí na kumite (boj) a kata (súborné cvičenia). Keď som mala približne devätnásť rokov dosiahla som technický stupeň prvý dan. Kumite som trénovala najmä s mužmi, ale súťažila som aj v kata, pretože kumite bolo v tom čase pre ženy u nás zakázané. Potom som sa dostala na dve významné medzinárodné súťaže. Tou prvou bol Svetový pohár v Budapešti a druhou majstrovstvá Európy žien a juniorov v Paríži. Dá sa povedať, že som sa na nich zúčastnila napriek zákazu Československej republiky. Tréning je tréning a zápas je už niečo iné. Dá sa povedať, že som ich prežila bez zranenia.
Ak si niekto myslí, že karate je o náznakoch, tak sa mýli. V tomto športe je kop a úder na brucho povolený naplno a boduje sa. Určité limity sú len pri úderoch na hlavu, kedy ide o ľahký kontakt. Ale zranenia sa stávajú, pretože nikto nevie silu svojich úderov odhadnúť presne. Môžem skonštatovať, že po 27 rokoch, čo som pri karate, som nemala vážnejšie zranenia. Dve zlomeniny prstov som si privodila až ako trénerka práve na trénigoch s desaťročnými chlapcami.
Postupne som sa v klube dostala aj k administratívnym prácam, spravila som si rozhodcovský a trénerský kurz tretej a druhej triedy. Prvú triedu mám v pláne začať študovať od septembra, pretože to možno bude od nás v budúcnosti vyžadovať aj Európska únia.
Trénerská činnosť
Zo súťažením som prestala približne ako dvadsaťtriročná tesne po už spomínaných majstrovstvách Európy. V tom čase nám z klubu poodchádzali aj nejakí tréneri, ja som sa začala venovať práci s mládežou a zakrátko som odišla aj na materskú dovolenku. Približne od dvadsiatichsiedmych rokov robím trénerku a na starosti mám skupinu pokročilých pretekárov.
Na nábor nových členov máme určenú inú skupinu trénerov. Deťom sa venujeme s Borisom Zvolenským, ktorý bol aj je výborným zápasníkom. Ja som sa v posledných rokoch začala znova venovať kata. Súčasný trend hovorí, že na skúšky už nestačí vedieť len kumite alebo len kata. Samozrejme, že na tréningoch sa vieme s Borisom vzájomne nahradiť, poznáme svoje tréngové procesy.
Získavanie technickej vyspelosti
Štvrtý dan som dosiahla približne ako 32-ročná. Keby som chcela, mohla som mať už aj vyšší technický stupeň. Aj keď „páskovanie“ musí mať svoje logické rozostupy, najvyššiu technickú úroveň môže človek dosiahnuť až po rokoch. Nemôže sa stať, aby dvadsaťročný karatista mal tretí dan. K štvrtému danu som sa teda dostala na sútredení v Kováčovej za účasti svojho trénera, prezidenta Slovenskej federácie pána Ogawu, ktorý sem z Japonska karate priniesol. To, či si spravím piaty alebo vyšší dan závisí od mojej vôle a zdravia.
Prvotná inšpirácia a motivácia
Ťažko povedať, čo ma ku karate priviedlo. Vždy som mala rada šport a najmä taký, ktorý je vydretý, a pri ktorom sa človek zapotí. To, čo ma na karate fascinovalo, bol aj prístup Tibora Mikuša. Výchovou a tým, ako nás ku karate viedol bolo do veľkej miery rozhodujúce. Navyše sme v klube vytvorili výbornú partiu, takže aj keď boli dni, keď sa mi nechcelo trénovať, premohola som sa, pretože som vedela, že v telocvični stretnem vynikajúcich ľudí. Tibor Mikuš bol prvou prioritou, vďaka ktorej som zostala pri karate. Ostatné už záležalo na mne a mojej povahe. Na tom, či som ochotná dodržiavať sebadisciplínu a byť vytrvalá. Karate je kolektívny šport, aký mi vyhovuje. Navyše som si na karate našla aj manžela, takže vznikol z toho rodinný šport. Z práce sme spolu išli na tréningy, spolu sme z nich odchádzali. Karate ma teda neoberalo o súkromný život. Voľný čas som teda trávila s rodinnou aj priateľmi.
Dcéra Iveta
Keby som mala nechať výber športu na svojej dcére, tak by to určite nebolo karate. Jej sa páčilo plávanie, ale kvôli zdravotným problémom s dutinami sa tomuto športu nemohla venovať. Dcéra bola prvýkrát v kimone ako poldruharočná, keď si to ešte poriadne ani neuvedomovala. Vážne sa začala s karate zaoberať ako 9-ročná. Ja som na tréningy musela chodiť a ju som nechcela nechávať samu doma. Začala so mnou chodiť do telocvične a postupne sa pustila do cvičenia. To, že partneri, resp. manželia robia ten istý šport neznamená, že ho bude robiť aj ich dieťa. Ale pravdepodobnosť, že zdedí talent je veľká. Iveta robí karate už ôsmy rok a je trojnásobnou majsterkou Slovenska. Doma prizná, že to nie je šport, ktorý by ju veľmi bavil, ale chodí na súťaže a tréningy, kde má priateľov a vtedy aj zabudne, že sa jej do telocvične nechcelo ísť. Nenasadí sa do tréningov tak ako iní cvičenci, ale na druhej strane ani nemusí, pretože má naozaj talent. Nemusí cvičiť toľko, čo ostatní a dokáže vyhrať súťaž.
Úspechy klubu
Mojimi rukami prešlo už veľmi veľa detí. Pred dvoma rokmi sa nám stalom, že sme v jeden deň získali až osem majstrovských titulov. Ešte sa nám nestalo, aby sme sa z nejakého podujatia vrátili bez pódiových umiestnení. Minulú sezónu sme získali približne 170 medailí. Karate Klub Slovšport sa môže pochváliť aj titulom majstrov Európy v cvičení družstiev z roku 1989, čo sa zatiaľ nepodarilo žiadnemu slovenskému klubu. Vychovali sme a máme dvoch majstrov sveta.
Rodina, práca, karate
Skĺbiť všetky povinnosti je náročné, ale stále tvrdím, že keď sa chce, všetko sa dá. Samozrejme, je to aj o obetovaní sa. Tréning trvá hodinu a pol, musím sa na neho dostať, nejaký čas trvá kým z neho prídem. Iné ženy môžu tento čas využiť tak, že urobia niečo pre seba. Prácu si však doma dokážeme podeliť. Šport nám dá viac ako to, či doma operiem trikrát alebo nie. Je pravda, že človek by si niekedy rád oddýchol, ale nemôže. Aj dnes by som si dokázala popoludní pospať, pretože som veľmi unavená, ale nejde to. Ale keď človek chce, nájde si systém.
Domáca a svetová konkurencia
Klasickým turnajom, ktorý my robíme je Vianočný. Má už svoju históriu, veď tento rok bude na programe už jeho 25. ročník. Som jednou z hlavných organizátoriek a na turnaj pozývame vyše 100 klubov, medzi nimi aj nejaké zo zahraničia. Určite si nevyberáme slabších súperov, len aby sme doma vyhrávali. Myslím si, že na turnaj prichádzajú tradične vyrovnaní súperi. Či sem prídu súperi zo Slovenska, Brazílie, Srbska alebo inokadial, nikdy sme nemali problém, aby sa im naši pretekári vyrovnali. A to má karate naozaj mnoho štýlov.
Vytopená telocvičňa
Sezónu sme ukočili 26. júna. Nasledovať mali dva mesiace voľna, regenerácia, v auguste sústredenie a od septembra nábor nových členov. Lenže tých odrazu nemáme kam pozvať. Na konci júna sme prišli do našej haly na Slávii a zistili sme, že pravdepodobne spodná voda prerazila na povrch a my máme našu telocvičňu vytopenú. V pätnásťcentrimetrovej vode plávali kimoná, chrániče, ocenenia, diplomy aj všetky naše papiere. Parkety úplne vydulo, ich odstránenie stálo približne 200 tisíc korún. Nové pravdepodobne mesto nezaplatí. Lenže karatisti musia cvičiť bosí a ja nemôžem nechať deti 90 minút na betóne. Alebo ich vláčiť z haly do haly, keď sme celé roky zvyknutí na jednotný čas tréningov. Neviem, čo budeme robiť, pretože 100 karatistov len tak niekam neupraceme. Mysleli sme si, že nás čakajú dva mesiace oddychu, namiesto toho musíme vyriešiť to, kde budeme vôbec trénovať.
Tatiana Čuperková
