u ľudoviek práve, keď sa potrebujete sústrediť na prácu, cez otvorený oblok z horných poschodí padajú na koberec horiace ohorky cigariet, no a o tom, čo všetko nájdete na vypranej bielizni na sušiaku radšej pomlčím... Ach! Navyše z času na čas vás na úsvite zobúdza kosačka údržbárov trávnika, či napríklad práve teraz zbíjačka robotníkov robiacich rekonštrukciu plynového potrubia. Poviete si, že aspoň v sobotu a nedeľu sa vyspíte. Horkýže! Po obe rána sa v oblúku činžiakov nepretržite aj hodinu ozýva brechot psov a hlasný rozhovor ich majiteľov, hrdých na to, že takmer za tmy vstávajú a idú na prechádzku zo svojimi štvornohými priateľmi...
Dnes mierim práve sem. Na psíčkarov na Ulici Andreja Kubinu, ktorí sa iste sťažujú, že „ostatní“ vo veľkom činžiaku nie sú humánni, nemajú radi zvieratá, že im prekážajú. Koľko sa už pohovorilo a popísalo o probléme psov v činžiakoch!? O vzťahu ich chovateľov a „nechovateľov“. Psy brechajú. No ale, čo majú robiť, keď nemôžu rozprávať? Ak by vedeli, možno by ohľaduplne svojich „pánkov“ poprosili, aby ich radšej zobrali prebehnúť sa ďalej spod okien spiacich a oddychujúcich obyvateľov, na druhú stranu Trnávky. Do parku, kde býval starý cintorín. A nebavili, nerehotali sa zaránky hlučne na lavičkách, skrytí pod listami javorov... Psíčkari si možno ani neuvedomujú, že svojou bezohľadnosťou kazia mnohým ľuďom dobré ráno, a keď sa psy po polhodine vyskáču a vybrechajú, a oni si vyrozprávajú svoje zážitky, spokojne odchádzajú chodníkom pod viaduktom domov, na druhú stranu činžiakov. A potom sú pohoršení a čudujú sa, že susedia nemajú radi psy... Naozaj, veď tie psy za správanie sa svojich majiteľov vôbec nemôžu!
Janka Pekarovičová
