Článok pokračuje pod video reklamou
. „Nikde nie je,“ presviedčal ma ten pri telefóne. Neverila som. Išla som sa presvedčiť. Naozaj. Peňaženka nikde! A to v nej bolo niekoľko tisícok, stravné lístky a ešte pár iných dôležitých lístkov. Prežila som veľmi smutný večer. Celú noc som sa budila a premýšľala nad tým, čo všetko si tento mesiac nekúpim...
Ráno mi víkendová robota vôbec nešla od ruky. Premýšľala som, kto mohol moju peňaženku vziať alebo kde som ju mohla dať. Bezvýsledne. V pamäti sa mi vybavilo, že posledný raz som z nej zaplatila nákup v samoobsluhe COOP Jednota na Hlavnej ulici. Ak som ju tam aj nechala, sotva by ostala ležať niekde pri pokladni alebo v nákupnom košíku, veď v piatok sa v predajni premelie húf ľudí. Všelijakých. Predsa som však vzala telefónny zoznam, našla číslo a zavolala.
„Áno, peňaženku ste nechali tu. Včera sme vám niekoľko ráz volali, vyhľadali našli sme vaše číslo podľa adresy na inkasnom lístku, ale nikto to nezdvíhal...“ pozitívne ma šokoval hlas v slúchadle. Môj sprvu beznádejný príbeh sa skončil šťastne. O niekoľko minút som prevzala kompletnú peňaženku z rúk vedúcej predajne Gabriely Kuracinovej. Neverila som vlastným očiam, ba ani ušiam, keď mi milá, drobná plavovláska v okuliaroch povedala: „Bola som si urobiť kávu. Keď som sa vracala, zbadala som ju na pokladni.“
Peňaženku som „stratila“ prvýkrát. Aj keď v predajni mi povedali, že ich už našli a vrátili stovky, nerada by som si tento zážitok zopakovala. Veď nie všade človek narazí na čestných ľudí, ako sa to, našťastie, stalo mne. Ďakujem!
Janka Pekarovičová
