racujú od desiatej hodiny rannej do desiatej hodiny večera aj počas víkendov. Denne sa u nás po štyroch hodinách vystriedajú vždy traja,“ vysvetlil nám zástupca náčelníka Mestskej polície Ivan Ranuša, podľa ktorého je sledovanie veľkého počtu kamier náročné na vnímanie. Cieľom trojmesačného projektu je zistiť, či je vôbec takéto monitorovanie zdravotne postihnutými občanmi efektívne. „Výsledkom bude analýza, či to vôbec má význam, aby tam títo ľudia sedeli, alebo nie. Podľa nás neexistuje lepšie riešenie, ako to vyskúšať,“ povedal Ranuša. „Pracujú u nás na dohodu, ale sú naďalej evidovaní na Úrade práce vzhľadom k tomu, že sme sa chceli zachovať seriózne a nevieme, ako tento projekt dopadne. Či sa v ňom bude pokračovať ďalej alebo nie,“ dodal. „Našim cieľom je, aby bolo čo najviac policajtov v uliciach, aj preto sme sa snažili obsadiť tieto posty,“ hoci priznal, že počas noci je monitorovanie kamerového systému úplne iné. „Vždy tam sedí policajt, ktorý sleduje nočný život v uliciach Trnavy. Po dvoch hodinách ho strieda vedúci zmeny. Rozmýšľali sme aj nad ich využitím na nočné, čo by význam určite malo. Ale pokiaľ zistíme, že cez deň to význam nemá a zasa keby sme ich zamestnávali len na noc, to by bolo asi dosť problematické,“ konštatoval zástupca. „Pracujú tu ľudia s rôznym postihnutím. Nás ale predovšetkým zaujímalo, či sú schopní vnímať zrakovo, či nemajú problémy s vnímaním ako takým a či sú vôbec schopní vydržať,“ priznal však aj on, že zdravotne postihnutí ľudia si iba ťažko hľadajú zamestnanie. Aj preto robia všetko preto, aby si ho zachovali a snažia sa preto urobiť čo najviac, aby mohli odhaľovať čo najviac trestnej činnosti. Minulý pondelok sa dokonca jednej z nich, dlhodobo nezamestnanej Aurélii Mahajovej, ktorá má p podarilo prostredníctvom kamerového systému vysliediť skupinku, ktorá sa snažila okradnúť cudzincov v meste. „Som sedem rokov nezamestnaná a tento projekt nemá chybu. Páči sa mi tu, aj keď je to zatiaľ na tri mesiace. Má to však nevýhodu v tom, že každý týždeň musíme chodiť a hlásiť sa na úrade práce, čo je komplikované,“ povedala nám žena, ktorá má problémy s kĺbmi. „Je to veľká bieda,“ zhodnotila svoj stav bez práce, nehovoriac o tom, že je to náročné na psychiku a ponižujúce. „Ani po siedmich rokoch sa mi nepodarilo zohnať si adekvátnu prácu. Aj keď nám vždy hovoria, aké sú z toho výhody, ale to je potrebné vysvetliť podnikateľom a nie nám. Teraz som veľmi rada, pretože už som si prestala aj veriť a myslím si, že by som sa už asi nikdy nezamestnala. Veľmi dúfame v to, že to vyjde a že si nás tu nechajú,“ dodala. „Ani neviem, kde by som sa mohla uplatniť. Je to ťažké, pretože telefónnych operátorov už nik veľmi nepotrebuje, do strážnej bezpečnostnej služby berú väčšinou chlapov a na pohovore do automobilky, kam ma poslali mi povedali, že s takýmito ľuďmi ani nerátajú. Aj keď si už myslím, že to vyjde, končí sa to strašným sklamaním,“ dodala a pokračovala v sledovaní monitorov.
Všetci šiesti občania prešli na úrade práce i mestskej polícii pohovorom i preškolením. Na základe dohody o vykonaní práce zarobia mesačne 2 300 korún.
Petra nagyová, foto: autorka