,,Tam sme chodievali predávať, najväčší rozmach tohto remesla bol počas vojnového Slovenského štátu. Tu vo Vrbovom založil nejaký Šebesta pálenicu a pre neho sme vyrábali obrovské kade,“ spomína sedemdesiatpäťročný Rudolf Hankoci, posledný vrbovský majster debnár. Ako hovorí, kedysi to nebolo len tak, že sa rozhodol učiť sa za čo chce. ,,Keď som povedal, že sa nepôjdem učiť, tak sa hovorilo, že pôjdeš robiť k židovi do fabriky. Ten tu mal firmy, do ktorých chodili pracovať nevyučení robotníci,“ vysvetľuje majster remeselník. Takže sa musel vyučiť za debnára. Jeho dedo, otec i brat boli debnári. ,,Spoločne s otcom sme robili toto remeslo, aj po revolúcii 1948,“ dodáva. Potom musel narukovať na základnú vojenskú službu. ,,A po dvoch rokoch som sa vrátil, no debnári už boli veľmi slabo platení, takže toto remeslo som opustil a stal som sa traktoristom,“ skonštatuje. Pracoval na družstve a debnárov ubúdalo. Nastúpili moderné technológie, začala sa používať umelá hmota a nerez. ,,Ešte nás občas zavolali opraviť nejaké kade, ale všeobecne to šlo dolu vodou.“ Dnes sa už debnárstvu nevenuje a vo svojom okolí nepozná nikoho, kto by toto remeslo udržiaval. Na jarmokoch už sa nepredávajú výrobky debnárov. ,,Kedysi gazdiné nemali automatické práčky, prali v rukách a na to používali zvaráky alebo palchovne.“ Palchovňa stála na troch nohách, mala užší vrch a širší spodok. Do tejto nádoby sa dával popol, kameň a horúca voda. Ženy sem naložili špinavú bielizeň, zabarili a potom prepierali. Palchovňa, to bola taká predchodkyňa práčky. Alebo vinári mali drevené sudy. ,,No v týchto časoch už ich používajú iba ako dekoráciu v pivniciach, všetko sa zmodernizovalo, vládne antikor a sklo. Debnárstvo je odsúdené na zánik. Dnes už ani známy nepožadujú opravu sudov a podobne, s týmto remeslom je koniec,“ myslí si R. Hankoci. Pred pár rokmi ešte opravoval aj s inými debnármi staré vinárske sudy, a to bolo všetko.
,,Debnárske remeslo, to bolo otrocká robota. všetko sa robilo ručne a príliš sa toto prácou zarobiť nedalo.“ Najprv museli drevo napíliť, rozkáľať a okresať. Potom ho ohýbali, aby mohli vyrábať sudy alebo ich opravovať. ,,Robievali sme aj zo surového dreva, ale väčšinou sa nechávalo vyzrieť. Potom ho toľko neťahalo...“ Nový sud konštruovali tak, že opracované drevá zoštosovali, pospájali do tvaru sudu. Na ne navliekli obruče podľa miery suda. Pomocou prešov sa laná postupne priťahovali. Tak ako pri ohýbaní dreva, aj v sude kúrili a máčali. Pri sudoch však majster debnár nepracoval, občas vypomohol s ich opravou. ,,Najmä tie na destiláty som reparoval. Vymieňala sa dúha, na ktorú existovala šablóna, podľa ktorej sa drevo ohýbalo.“ Najprv celú dosku ohobľovali, na jednom konci zachytili a zatiahli obručami. Na druhom konci pomaly priťahovali. Pod doskou museli kúriť a drevo máčať. ,,Potom dostalo taký tvar, aký sme potrebovali. Najčastejšie sa používalo bukové alebo dubové parené drevo. Takto sa robili všetky sudy.“ Koľko vyrobil dební a iných výrobkov z dreva nedokáže majster debnár spočítať. ,,To bolo obrovské množstvo, dokonca som pracoval na 70 hektolitrových kadiach. Tam sme museli dať lešenie, aby sme mohli narážať obruče. Ručne sme ich nitovali. Dvaja sme pridržiavali obruč a tretí spájal a nitoval.“ Tieto kade boli určené na zber ovocia, ktoré tam kvasilo a z neho sa potom vyrábala pálenka. ,,Drevené sudy dodávali vínu i pálenke zvláštnu chuť i vôňu. Dnes sa používajú sklenené sudy, no a to už nie je ono.“ No ani slivovica, čerešňovica či marhuľovica s tou jedinečnou príchuťou, ktorú im dodáva drevo, nie je motiváciou, aby sa posledný majster debnár vrátil k svojmu remeslu. ,,Ani nepoznám nikoho, kto by sa chcel vyučiť debnárom. Nie je to ani výnosné. Ale možno počkám na pravnuka...“
***
Starý majster debnár má ešte náradie z remeselníckych čias. ,,Je toho veľa, napríklad vinták, ktorý sa obyčajne používal pri debnení guľatých sudov.“ Pomocou neho sa vyťahovalo dno, pretože jedno bolo napevno zatiahnuté a druhé bolo otváracie. A práve vintákom sa vyberalo. Pri nitovaní používali nitpander. Kimhoverom robili falc. ,,Debnár ním išiel po sude a to do neho vbíjalo drážku na mieste, kde malo byť dno.“ Vintnou sa robili diery a rámovníkom sa zväčšovali. Útorníkom sa vyrábali mutovníky. ,,To sa urobil spodok - dienko, na ktorom a do neho sa vyvŕtala diera. Na ňom bola topárka, ktoré chodila hore – dolu. Dienko bol vlastne drevený kruh s dierami a tým sa mútilo maslo.“ Rašplo sa označovalo dno, tam, kde bol falc. A toľko musel ešte majster ohobľovať, aby vošlo dno do suda. ,,A okrem toho je to veľmi starý nástroj.“ Náradie, ktoré zdedil po otcovi a ten po dedovi, má vyše sto rokov. Medzi najmladšie patrí hoblík, no i ten už napadli červotoče. ,,Síce mi náradie ostalo, ale výrobky nemám, pokazili sa a vyhodili sme ich.“
Počas vojny boli debnári v móde. Po dedinách chodili ľudia z páleníc skupovať čerešne, z ktorých sa vyrábala šťava pre nemeckých frontových vojakov. ,,Dávalo sa to do talianskych bukových sudov, ktoré sme my plnili, zavierali a nahadzovali do vagónov.“ V tomto čase aj s kamarátmi kopali zákopy pri Šípkovom a Vrbovom. Mali štrnásť rokov. ,,Takú obrovskú širokú zákopu, dodnes je vidieť na Lipniku ten jarok. Pri Šterusách sú betónové kocky, ktoré slúžili ako protitanková zábrana. Takže nebol som len debnárom...“
Po znárodnení komunistická vláda súkromné pálenice pozatvárala. ,,Chvíľu sme pracovali v leopoldovskom liehovare i Leviciach. Raz tam, raz inde.“ Jeden čas pracovali aj vo Veselom, kde boli 120 litrové kade. ,,Tie sme opravovali, ale potom pálenicu zavreli a všetko skončilo.“
Srandy a žartov si pri tejto práci majster debnár príliš neužil. ,,Keď chodíte okolo kade s dva a pol kilogramovým kladivom a tlčiete, tak to narobí riadny hluk, ani zaspievať si nemôžete...“
Rasťo Piovarči
foto: autor