asné.
Dedinka lokalizovaná šesť kilometrov severozápadne od krajskej Trnavy, kde na rozlohe 1468 hektárov žije 1785 obyvateľov, dala Slovensku veľa osobností, ktoré si nemožno nevšimnúť v kultúre či športe, napriek tomu, že dnešok týmto aktivitám nepripisuje ktovieakú vážnosť.
Spisovateľ František Hečko, prekladateľ a spisovateľ Blahoslav Hečko, básnik, prekladateľ a jazykoznalec Viliam Turčány - to sú iba tri základné mená z radu rodákov geneticky vybavených schopnosťou majstrovsky držať v ruke pero. O generáciu mladší Jozef Ilavský sa zasa s úspechom prezentuje so štetcom a paletou. Ale sú tu aj takí, čo kvalitne naháňali loptu, napríklad Stano Jarábek, či nenašli premožiteľa v zápasení ako Milan Macho a ďalší a ďalší. Vlastne všetci žijúci prišli v júnovú sobotu, aby si spomenuli na tých, čo ich predbehli na ceste do večnosti.
* * *
Najstarší s bratov Hečkovcov - František okrem svojej bohatej publicistiky a básnických zbierok zanechal predovšetkým romány Červené víno, Drevená dedina a Svätá tma. „Chcel by som poďakovať mužovi, ktorý nám ponúkol takú parketu, akú sme mali v Červenom víne. Pretože ja si hovorím, že román i jeho filmová podoba patria k hodnotám, ktoré sú zlatým vkladom nášho literárneho i hereckého a filmového umenia. Je to verný obraz vtedajšieho Slovenska a ak si premietnem film od tej najdrobnejšej postavičky, je to aj festival slovenského herectva. Niet tam jedinej, ktorá by zavadzala, nepatrila tam. Je to akýsi lexikón slovenského herectva. Keď sa raz na všetko zabudne, nech si naši vnuci pustia Červené víno a uvidia, akú históriu, osobnosti a talenty malo naše malé Slovensko,“ povedal na slávnosti Štefan Kvietik alias Urban Habdža, filmový predstaviteľ otca Františka Hečku. Jeho matku Kristínu, vo filme nakrútenom režisérom Letrichom v roku 1976, stvárnila Emília Vášaryová. Ani ona na slávnosti nechýbala a dá sa povedať, že popri tých, ktorým bol večer venovaný, žiarila rovnako ako jej filmový manžel.
„Vy ste moji filmoví starí rodičia,“ zvítala sa s hercami Magdaléna Hajnošová, spisovateľova dcéra.
„V expozícii je všetko, ako má byť. Knihy, časopisy, fotografie... Aj otcovu lampu som sem trepala, aj písací stroj až z Oravy. To tam mal, keď písal Drevenú dedinu. Tiež zababraný kalamár, aj okuliare, jeho, naozajstné, originálne.... Všetko je to na jednotku!“ zhodnotila časť práve otvorenej expozície venovanej jej otcovi.
„Mal som krásne pocity, najmä keď som otca uvidel na obrazovke po dlhšom období. Asi dva roky som si ho z nostalgie ani veľmi nepripomínal. Síce doma mám nad posteľou jeho fotku, takú typickú, takže sem-tam sa s ním trocha porozprávam... Veľmi sa mi páčil výber i následnosť udalostí z jeho života, ako išli za sebou a niektoré veci, čo boli v Budmericiach, som dokonca ešte nevidel. Som prekvapený réžiou a všetkým, ako to obec dala dokopy. Všetka česť!“ zareagoval na pripomienku svojho otca, prekladateľa Blahoslava Hečku, jeho syn Vladislav Hečko. Pripomeňme si, že Blahoslav Hečko ovládal sedem jazykov, preložil okolo tristo divadelných hier a románov, najmä z francúzštiny a taliančiny, a okrem toho sa do literárneho a jazykového fondu zapísal svojimi dielami Dobrodužstvo prekladu a Nehádžte perly sviniam.
Žijúcou literárnou osobnosťou je Viliam Turčány, podobne ako jeho predchodcovia, nositeľ viacerých literárnych ocenení, od roku 1999 aj Ceny J. C. Hronského, ktorú Blahoslavovi Hečkovi udelili v roku 2002 in memoriam. Ktorá obec na Slovensku sa môže pochváliť tým, že dvaja z jej rodákov majú toto matičné ocenenie?
Turčányho príhovor, do ktorého vkomponoval citácie viacerých svojich prác,
odmenil výdatný potlesk. Neoceňoval len humor a hlboké vedomosti autora, ale aj celú jeho autorskú a prekladateľskú prácu. Či už zbierky Jarky v kraji, U kotvy, Aj most som ja a ďalšie, alebo náročné preklady klasikov - Dante Alighieriho, Francesca Petrarcu, Michalengela Buonarrotiho, Nerudu a iných.
„Už na prvý pohľad sa mi to veľmi páči a mám radosť, že pamätná izba vznikla, že Suchá aj v čase, keď sa v našej spoločnosti na kultúru zabúda, dokázala niečo takéto vybudovať. Mám doma najmenej štyri klobúky, všetky by som dal dole...“ povedal pre MY-Trnavské hoviny vitalitou sršiaci Viliam Turčány.
V pamätnej izbe, okrem historických faktov spätých s prezentovanými literárnymi osobnosťami a kútikom akademického maliara Jozef Ilavského, nájde návštevník kompletný kroj zo Suchej. Mužský vyšila a venovala pani Helena Zigová, ktorá stvorila aj kroj na bábiku pre Milku Vášáryovú. Valéria Vyskupičová vyšila detský kroj a Helena Remenárová kroj ženský. Sušania - Zefirín Hečko, Jozef Nikodým, Gabriela Spustová, Pavlína Blahutová a ďalší venovali do pamätnej izby rôzne rekvizity a starožitnosti. A vraj nebyť sponzorov, nebolo by nič.
Bolo by však hriechom opomenúť kultúrny program, predchádzajúci aktu otvorenia pamätnej izby. Okrem zaujímavo spracovanej filmovej prezentácie troch literátov, sa v živej časti na ňom podieľali učitelia základnej školy, deti a Suchovský spevácky zbor. „S básňou vystúpi jediný profesionál, herec trnavského divadla Vladimír Jedľovský. Inak sme zorganizovali všetko sami. A nemali sme ani generálku,“ hrdo poznamenal pri prijatí hostí v obradnej sieni starosta obce Ľudovít Štefánek. Právom.
V oblasti kultúry a prezentácie historického dedičstva niet obci čo vyčítať.
Doplňme ešte, že sa jej darí aj v „moderných“ aktivitách. Veď počet obyvateľov v posledných rokoch vzrástol o dvesto a zo šiestich projektov uspelo a získalo prostriedky z eurofondov šesť. Do konca augusta obec využije na rekonštrukcii školy ostatných pridelených osem miliónov...
Janka Pekarovičová
