ili. Nie vždy je to však tak. Aj preto by sa o osudoch ľudí mohli písať nekonečné romány.
Naše prvé spomienky na Michala Andrého vedú do rožnému domu na Hollého ulici. Bolo to ešte minulý rok v septembri, kedy sme v útrobách starých múrov našli muža odkázaného na invalidný vozík. Pre niekoho by to nebolo nič zvláštne. Nás však šokovala ešte jedna skutočnosť. Jeho slepota. V tom čase pri ňom sedela manželka Monika čítajúca rozhodnutie zo Sociálnej poisťovne, podľa ktorého jej mužovi zamietli nárok na invalidný dôchodok. Problémom bolo, že za posledných desať rokov nemal odpracovaných päť rokov. „Do tých päť rokov mu chýbali ešte odpracované dva roky,“ povedala nám. A práve to sa stalo Michalovi osudným. Poďme však pekne po poriadku.
Michal André (55) sa do Trnavy presťahoval v roku 1997, kedy nastúpil do spoločnosti ASA ako zberač smetí. Nasťahoval sa do nešťastného rožného domu, do národnej kultúrnej pamiatky, ktorá je vďaka svojmu zápachu a vonkajšej hrôze známa všetkým Trnavčanom. Tam sa spoznal aj so svojou manželkou. „Vtedy som bol ešte zdravý a videl som na oči,“ spomína si.
Ako sa však sám priznal, v povestnom dome žil v nehostinnom prostredí ilegálne. „Nemal som tam prihlásený trvalý pobyt a z toho dôvodu som musel bývať vonku a spávať na lavičke.“ Takéto prespávanie po vonku urobilo svoje, pretože Michal prechladol a začal mať zdravotné problémy. Keďže čoraz viac musel chodiť po lekároch, prepustili ho z práce. „V Trnave som nemohol poberať ani sociálnu dávku, pretože som tu nemal prihlásený trvalý pobyt,“ povedal nám. Ten mal v Považskej Bystrici, čo bolo aj dôvodom toho, prečo ho z malého Ríma neustále posielali do miesta trvalého bydliska. „Finančne som si to ale nemohol dovoliť,“ priznáva sa nešťastný muž, ktorý po roku schudol niekoľko kíl.
Pre zdravotné problémy sa nevedel ani nikde zamestnať. „Kým bol zdravý, pracovala som v nemocnici ako upratovačka. Lenže potom, ako ochorel, som musela odísť zo zamestnania, pretože som sa oňho musela starať,“ povedala Monika. Michalov stav sa čoraz viac zhoršoval. A to až tak, že začal strácať zrak. „Som silný diabetik a po čase som prestal vidieť na obe oči. Lekári mi povedali, že mi už nie je pomoci. Že už nebudem nikdy vidieť, pretože mám na nich zelený zákal.“ Monika si vybavila sociálnu dávku a začala vykonávať aktivačné práce. Každé ráno sme ju vídali, ako pred sebou tlačí svojho manžela na invalidnom vozíku, s ktorým chodila čistiť parky.
Napriek tejto nezávidenia hodnej situácii sa ľady pohli a dvojica dostala šancu dostať sa z prostredia bez vody, elektriny a plynu, kde s ľuďmi prebývajú potkany a presťahovať sa do nájomného bytu na Coburgovej ulici. „Medzitým sme sa samozrejme zobrali. Keďže mi invalidný dôchodok nepriznali, nájomné platíme z manželkinho opatrovateľského príspevku,“ posťažoval si Michal. „Iný príjem nemáme. Sme odkázaní na pomoc druhých,“ dodala jeho manželka. Na celej situácii je najtragickejšie to, že miera funkčnej poruchy u Michala Andrého je osemdesiat percentná a preto sa považuje za občana s ťažkým zdravotným postihnutím s potrebou sprievodcu. Jeho manželka vybavuje predpis a výdaj liekov ako i pomôcok, na ktoré tak či tak nemajú dostatok finančných prostriedkov. Jeho schopnosť dorozumievania je znížená najmä z dôvodu straty zrakovej funkcie, je naňho potrebné neustále dohliadať a má zvýšené výdavky súvisiace s hygienou alebo opotrebovaním šatstva, bielizne, obuvi a bytového zariadenia. „Zo šesťtisíc päťsto korún platíme za mesačne do troch tisíc za byt aj spolu s elektrinou. Máme však veľké výdavky na lieky, tiež na stravu a niekedy nám neostane vôbec nič,“ povedala Monika. „Som diabetik, nemôžem pracovať, som slepý a nemôžem zarobiť na živobytie ani na lieky, od ktorých som závislý. Čo mám robiť?“ pýta sa André.
„Som odkázaný na slovenský štát, aby mi poskytol nejakú finančnú pomoc.“ Zákony sú však nekompromisné. Michal André dokonca rozmýšľa, že napíše aj na Európsky súd pre ľudské práva a dodáva: „Nech mi Pán Boh pomáha, lebo nám s manželkou sa chce žiť.“
Petra Nagyová, foto: autorka, - ras -
