Po čase som prišla na to, že môj žlčníček sa so šľahačkou nemá rád. Objavila som však možnosť dať si zmrzlinku iba s karamelovou polevou. Mňam! To je vám kalorická bomba! A tak som si povedala, že si doprajem iba „bombičku“ a uskromňovala som sa s dvoma, ba niekedy len s jedným kopčekom zmrzliny poliatym karamelom... Povedzme si pravdu, na svoje som si prišla a bolo to znesiteľnejšie na líniu i na hrdlo.
A tak si stojím minulú nedeľu v rade - nelenilo sa mi prísť z druhého konca mesta až k radnici, že si dám tie svoje obligátne nedeľné dva kopčeky s polevou - a neverím vlastným ušiam: „Polevu dávame iba na tri zmrzliny!“ odmieta moju objednávku zmrzlinárka. Kapitulujem, horúčava a chuť ma zdolali! Aj mladá dáma za mnou žiada dvojitú zmrzlinu, ale s čokoládovou polevou. Odpoveď rovnaká: Polevu? Iba na trojitú!...
A tak sa pýtam dievčat za pultom i zodpovedného šéfa: Ako ste na to prišli? Veď za polevu na zmrzline zákazník podľa cenníka riadne platí 2 koruny! Nie je to pozornosť podniku za to, že maškrtník nechá v zmrzlinárni za kopček zmrzliny sedem, štrnásť, či vyše dvadsať korún! Väzba polevy na počet zmrzlín je rovnaká, ako keby v pekárni podmieňovali kúpu rožka kúpou polovice chleba, alebo v zelovoci predaj cibuľky súčasným záujmom o - povedzme - dve kilá zemiakov... Kedysi takýto krok postihoval obchodný zákonník. Myslím si, že platí, vrátane paragrafu zakazujúceho viazať tovar na tovar, aj dnes. Čo vy na to, zmrzlinári?
Janka Pekarovičová
