Takmer 40 stupňová horúčka, boľavá hlava, chrbát i žalúdok... Aj syna to vyplašilo, preto zavolal pohotovosť. Pán doktor prišiel napočudovanie rýchlo.
„Čo vám chýba?“ spýtal sa v úctivej vzdialenosti od mojej postele. Povedala som. „Vyplazte jazyk!“ Vyplazila som. „Viróza,“ zázračne určil do minúty diagnózu, sadol si a vypisoval záznam z návštevy. Popri tom sa spýtal, či som si vzala liek na zníženie teploty. Nevzala. Bez zistenia, či taký vôbec doma mám, vytkol: „Ste relatívne vzdelaná osoba, mali by ste vedieť, že pri takejto teplote to treba!“
To ma mierne podpichlo. „Ako relatívne? Ja som vzdelaná,“ ohradila som sa.
„Nemyslím školu, myslím inteligenciu,“ „zaklincoval“ pán doktor. „Náhodou, mám dosť vysoké IQ,“ nedala som sa. „No koľko?“ provokoval. Povedala som. „Tak ja mám o 2-3 menej,“ pripustil. „Voči telu sa musíte správať šetrnejšie, už nemáte osemnásť,“ poučil ma. „Ste naozaj galantný,“ reagovala som ironicky, nezvyknutá počúvať túto nepríjemnú pravdu. „Pozrite sa do zrkadla!“ pritvrdil.
„No dovoľte!“ zaboleli jeho slová. Ale ako má vyzerať človek v takej horúčke?
„Tak si pozrite na dátum narodenia na kartičke poistenca,“ dokazoval.
Vzápätí napísal príjmový doklad na poplatok za vyšetrenie. Posledných 60 korún pre Zajaca. Neviem, prečo nemá na bločku razítko „za príchod lekárskej služby prvej pomoci“, lebo nazvať to, čo som vyššie opísala vyšetrením, sa mi zdá príliš nadnesené. Nakázal piť veľa tekutín, užívať Medipyrín, pokoj na lôžku, kontrolu u OL. „Poriadne horúca,“ priznal, keď mi na rozlúčku srdečne podal ruku. Bol to jediný dotyk, napriek tomu, že som udávala bolesť v pravom podrebrí... Odišiel.
A tak ležím, liečim sa a rozmýšľam, či lekári nemajú v škole psychológiu ako novinári. Myslím, že musia mať. Ale pán doktor asi chýbal na prednáškach, keď sa učili, že aj duševná pohoda lieči, a tak mi poriadne naštrbil sebavedomie. Idúcky na toaletu, vždy sa pozriem do zrkadla, či som ešte stále taká stará. Nazrela som už i do vysokoškolského diplomu a keď mi len na chvíľu klesne teplota, overujem si úsudok a inteligenciu - lúštim sudoku. No a dúfam, že najbližšia viróza ma skláti až za ďalších desať rokov a Boh dá, že dovtedy tu budem pre „svojich“ čitateľov.
Janka Pekarovičová
