Takú záhradu, akú má vo svojom dvore Trnavčan Karol Paczek, by mu mohli závidieť mnohí. Miestami džungľa, miestami kút poskytujúci priestor pre oddych a relax.
Nechýba v nej ani jazierko s pestrofarebnými karasmi, ktorí len čo zacítia človečinu, už aj sa blížia k mostíku, či im niekto neprihodí dáku tú pochúťku. V prírodnom chládku Paczekovcom nechýba ani uviazaná hojdacia sieť, ale to zďaleka nie je všetko. Široko ďaleko znie melódia bonsajovej záhrady, ktorej atmosféru dotvára hrkútanie holubích návštevníkov a spev operencov rôzneho druhu. Nedá sa to opísať inými slovami, ako jednoducho pohodou.
„S okrasnou záhradou u nás začala ešte moja mama, ktorá bola vychýrenou skalničkárkou. Neviem, či to bola pravda, ale kedysi o nás hovorili, že máme najkrajšiu predzáhradku v Trnave,“ zaspomínal si Karol. „Hoci som mal trošičku iné predstavy a v tomto smere sme spolu často prišli aj do rozporu, mame na staré kolená síl ubúdalo a tak som nadvládu nad záhradou prebral ja.“ Prvé jazierko budovali ešte spolu. „Ako chlap som robil, dvíhal kamene, betónoval a mama dirigovala. Toto daj tam, henten otoč naopak, tam je taký pekný špic, tu by bolo dobré mať most,“ hovorila. K obyčajnému jazierku však čoskoro pribudli rybky, neskôr lekno a išlo to. „My sme boli stará skautská rodina. Láska k prírode u nás prevládala odjakživa. Záhrade som sa ale začal venovať neskôr. Človek na to jednoducho musí dozrieť.“
Potom, čo sa stretol so záľubou svojho švagra, ho chytila ďalšia mánia, bonsaje.
„Slovo bonsaj je zmesou dvoch slov a znamená strom a miska. Poznáme však aj suiseki, čo je kameň a miska a ďalšie slová, ktorých významy závisia od toho, čo človek do misiek dáva. Hlavným cieľom je ale snaha človeka priblížiť prírodu k sebe,“ vysvetlil. „Na východe je žitie v súlade s prírodou hlavným ťažiskom. U nás to ešte nie je úplne bežné. Ale je tu snaha o to a to je úctyhodné. Bonsaj je vlastne znamením toho, že človek sa môže tešiť z pekného stromčeka, ktorý má trebárs aj na stole.“
Prvé kroky Karola Paczeka boli s bonsajmi neúspešné. „Všetko nám vyhynulo a kapalo. Nedarilo sa nám. Občas sme čosi vykopali v prírode, no nemali sme s tým skúsenosti. Odchádzalo to a odchádzalo, ale skúsení bonsajisti nám povedali, že na začiatku tým musí prejsť každý. Dnes už mám toľko skúseností, že ak je strom chorý, spoznám to. Dám ho do karantény a venujem mu zvýšenú starostlivosť.“ Napriek tomu tvrdí, že okolo bonsajov je potrebné vedieť aj veľmi veľa teórie. „Učíme sa od tých lepších, chodíme po výstavách. Je to o tom.“ Krásny hodnotný bonsaj s takým veľkým B, taký elitný, čo by mal hodnotu obrovských peňazí vraj ešte nemá. „ Túto zimu mi ale jeden veľmi pekný cypruštek, ktorý som si kúpil ešte kedysi za bývalého režimu odišiel. Vtedy som ani nevedel, čo to je. Ten stromček so mnou vytrval, prežil všetko. Bol veľmi pekný. Dokonca ho chcel odo mňa kúpiť jeden kolega. Je mi za ním veľmi ľúto. Nezamrzol mi, ale čosi som na ňom zanedbal.“ Vzápätí nám však ukázal ďalší, ktorý ako jediný má aj svoje meno. „Tento jaseň sa volá Stano. Dostal som ho ešte ako sadenicu od jedného z najlepších bonsajistov, kamaráta Stana, ktorý zomrel asi pred troma rokmi. Už je z neho stromček, predtým nebol. Nikdy nebude extra výstavný kus, ale je pekný a ja ho mám rád.“
V nádobách má stošesťdesiat rastlín. „Dá sa hovoriť o tridsiatich piatich bonsajoch, z toho osem je veľmi dobrých a dva sú také, za ktoré by sa nik nemusel hanbiť. Mám vlastný štýl a ako každý, aj ja sa snažím zanechávať na svojich stromčekoch vlastný rukopis. Samozrejme, rešpektujem prirodzenosť toho ktorého stromu. Veľmi rád sa túlam po prírode. Bez telefónu, bez všetkého. Pozerám, všímam si, sem tam nájdem pekný kameň, sem tam adepta na bonsaj.“ Z meter a pol hlbokého jazierka v jeho záhrade sa vyníma malý ostrov z kameňa, na ktorý sa viaže zaujímavá príhoda. „Viete, aké neľudské úsilie som musel vynaložiť, aby tu bol? Našiel som ho ďaleko od auta. Musel som ho kotúľať do prudkého kopca. Keď som došiel horko ťažko na kopec, zrazu sa mi z neho sám rozbehol. Mal som tam auto a už som si myslel, že skončí v prednom skle. Po dlhom úsilí, už keď som ho dostal k autu, som zistil, že ho sám nenaložím a tak som utekal domov po posilu, aby mi pomohli dostať ho do auta. Ledva sme ho naložili. Jazierko už bolo hotové, lenže zrazu som zistil, že vo vyše metrovej hĺbke predsa kameň nemôže plávať. Tak som vymyslel stojan. Zobral som zbíjačku a vyrobil konštrukciu. Keď tam už konečne bol, musel som ho dať odtiaľ znova preč, lebo doňho bolo potrebné aj niečo posadiť. Lenže stromček vám nebude rásť na kameni.“
Výsledný efekt je však viac než dobrý. Z vody vystupuje ostrov a na ňom je drevina. Rybky plávajú navôkol a jazierko si natoľko obľúbili, že v ňom dokonca aj zimujú. Netýkavkový kráľ sa však veľmi dobre cíti aj na čínskej terase. „Vyhovuje mi a tu aj meditujem. Jóga pre mňa veľa znamená a vrátila mi zdravie. Nechodím cvičiť nikam, dvor je moja telocvičňa.“ Okrem toho sa venuje aj Tai Chi, okrajovo cvičí aj Kung Fu a ovláda aj Nun Chak.
„Popri tom zhone a životnom tempe mi to pomáha. Naučil som sa oddychovať aj vtedy, keď nie je dokončená robota. A práve k tomu potrebujem dvor, jazierko a upokojujúce zurčanie vody. Môj život už asi inakší nebude.“
Petra Nagová, foto: autorka
