Pochádzal z robotníckej rodiny a politicky sa neangažoval. Ako trinásťročný stratil otca a vstával o piatej ráno, aby pomáhal mame. V tom čase určite nečakal, že sa raz dostane aj ďalej, ako je Kazachstan. Do ďalekej Afriky.
„Som taký svetobežník,“ povedal nám zhovorčivý muž.
Do ďalekej zeme pokúšanej suchom a nedostatkom pitnej vody, sa vraj dostal aj prostredníctvom našich novín. „Našiel som v nich ponuku, že hľadajú technických pracovníkov na pomoc lekárom do Afriky,“ vysvetlil povolaním elektrotechnik špecialista, ktorý v Keni pomáhal pri odstraňovaní závad na elektrických zariadeniach. „Nebol som tam len na to, ale pomáhal som aj pri udržiavaní čističov vody. Keďže samotné Nairobi leží v 1600 metrovej výške, obyvatelia čerpajú pitnú vodu z povrchových jazier. Čističe sú potrebné vzhľadom na rôzne infekčné choroby,“ vysvetlil nám a povedal, že vodu na klinike aj neraz dvakrát prevárali, aby bola zdravotne vyhovujúca.
V jednej z misionárskych ročeniek nám ukázal Afričanky, ktoré často vídať s ťažkým nákladom pozostávajúcim nielen z dreva, ale aj vody v bandaskách. Okrem vody sú však v afrických oblastiach problémy aj s elektrikou. „Pri vysokých teplotách môže dôjsť k jej výpadkom, no nielen to. Každá elektráreň vyrába elektrinu vtedy, keď má prísun nafty. Tá je ale viazaná financiami. Ak sa teda nezakúpi nafta, tak sa nevyrába elektrina a oblasť je bez nej dva i tri dni.“
Ján Sersen si myslí, že v takýchto klimatických podmienkach i sociálnom prostredí by ktokoľvek nevydržal. Človek sa na to jednoducho musí pripraviť.
U Afričanov ho napriek odlišnosti kultúr prekvapil ich ľudský prístup.
„Jeden z doktorov mi hovoril, že pacient, ktorý sa cíti zdravotne lepšie, je schopný dať svoje lieky blízkemu. Raz za ním dokonca jeden prišiel na vyšetrenie a prosil ho, aby mu dal nejaké peniaze na cestu. Doktor sa nad ním zľutoval a dal mu ich. Keď sa na druhý raz vrátil, povedal lekárovi, že radšej išiel domov peši, aby si mohol kúpiť nové nohavice.“ Chudoba je teda veľká.
Odzrkadľuje sa v afrických uliciach, na ktorých žije mnoho detí. „Deti ulice chodia medzi autami a ponúkajú rôzne veci. Hodinky, kvetiny, čokoľvek. Pokiaľ niekto otvára okno na aute, tak jedine vodič. Sú odkázané na pomoc ulice a robia obchodnú činnosť. Z toho, čo predajú, potom žijú.“
Mnohým pritom umreli rodičia na AIDS alebo iné infekčné choroby.
„Žijú v chatrčiach, ktoré pozostávajú z otlčených dosiek a vyzerajú horšie ako naše rómske osady na východnom Slovensku.“
O niektoré sa starajú misionári. Chodia do školy a majú strechu nad hlavou. „Nosia uniformy. Každej škole prislúcha iný typ a ak sa dieťa niekam stratí, pracovníci vedia, že je to žiak ich školy. To sa mi páči,“ zasmial sa a poznamenal, že by sa podobný systém mohol zaviesť aj u nás.
„Veľa študentov sa počas vyučovania túla po uliciach, takto by sme aspoň vedeli, kto to je a do ktorej školy patrí,“ uvažoval Ján Sersen.
Pôvodne mal ísť do južného Sudánu. „V Keni sme mali tranzitný pobyt, kde som strávil tri mesiace. Avšak smrť doktora, s ktorým som do Afriky odlietal, ma prinútila predčasne sa vrátiť späť na Slovensko,“ povedal s ľútosťou v hlase.
Niekto chodí pešo, druhý používa oslíka,
ďalší má parádne tuzexové auto
V Afrike vraj nájdete všetky možné dopravné prostriedky. „Podľa toho, kto na čo má. Jeden chodí peši, druhý má oslíka. Niekto používa bicykel, ďalší má parádne tuzexové auto. Takže každý sa tam zachraňuje, ako môže.“
Železničná doprava je podľa neho veľmi nebezpečná, pretože sú tam typické prepady vlakov. Najbezpečnejšia je autobusová doprava. Najmä tá, ktorá funguje prostredníctvom špeciálnych kancelárií. Okrem toho vraj Afričanov prepravujú aj malé mikrobusy, ktoré sa nazývajú matatu. „Zaujímavé na nich je, že ani neviete, kde je autobusová zastávka, ale keď zdvihnete ruku a zakývate, šofér automaticky zastaví a zoberie vás. Majú tam chlapa, ktorý nielenže vyberá v autobuse cestovné, ale je taký silný, že cestujúcich dokáže doslova natlačiť do autobusu. Nestane sa vám teda, že ostanete trčať na zastávke. Že to má kapacitu dvadsať cestujúcich a natlačí sa tam štyridsať, to nikoho netrápi,“ zasmial sa.
„Ak poviete, že neviete, kde sa ulica, kam idete nachádza, vodič odbočí z hlavne trasy a priamo vás tam zavedie. Samozrejme, nájdu sa aj štvrte, kam vám nik neodporúča chodiť.“ Prašné cesty sú však veľkým problémom. Sú viazané na počasie a keď naprší, vzniká na nich blato. „Ďalej sa už nikam nedostanete. Nielenže nie sú udržiavané, ale ani osvetlené. Pokiaľ je tma, neodporúča sa vystupovať z autobusu. Je to nebezpečné zvlášť pre belocha, aby sa pohyboval sám.“ Afrika je však svojská a jej obyvatelia tiež. Držia sa stále svojich zvykov a tradícií. „Masajovia, ktorí pasú svoje kravičky, stále veria v to, že ak ich odfotíte, zoberiete zvieratám dušu. Je to ich viera a presvedčenie, že existuje sila, ktorá ich môže ohroziť. No nielen pasú, ale aj vyrábajú rôzne predmety či sošky, ktoré predávajú na trhu.“
Ján Sersen dostal ponuku, že by do Afriky mohol ísť opäť. „Možno už v septembri.“ A jeho manželka? „ No čo mala robiť, zvykla si a prežil som to bez ujmy na zdraví. Môžem jej byť len vďačný, že doteraz so mnou mala toľko trpezlivosti.“
Petra Nagyová, foto: autorka
