Bolo by pekné byť držiteľom tohoto preukazu a na určitých miestach sa ním preukázať. My ale preukaz nemáme a ani mať nebudeme. Možno by sme si ho ani všetci nezaslúžili Ale sú aj iné možnosti, ako ohodnotiť dôchodcom ich poctivú prácu a hodnoty, ktoré po celý život vytvárali...
Mesto Trnava na dôchodcov nezabúdalo a nezabúda. Aj dnes vyvíja snahu čo najviac pomôcť svojim občanom v dôchodkovom veku poskytovaním kvalitných sociálnych služieb.
Je prirodzené, že aj človek na dôchodku, rovnako ako mladí ľudia, chce mať právo na svoje súkromie. Cíti potrebu byť samostatný. Hlavne keď je ešte sebestačný. Kedysi žili spolu dve – tri generácie. Dnes to nie je všade možné, preto mnohí hľadajú pomoc. Spomeniem aspoň jednu konkrétnu, pre mňa a mojich spolubývajúcich dôležitú.
Sú to malometrážne byty pre dôchodcov pri Stredisku sociálnych služieb na Ul. V. Clementisa. V tomto komplexe 195 bytov prevažujú jednoizbové s príslušenstvom a balkónom. Je tam i zopár garsónok. Mesto ich dalo do užívania v júni 1981. Odvtedy uplynulo práve 25 rokov, teda štvrťstoročie.
Za ten čas tu prežilo mnoho ľudí posledné roky svojho života. Dnes tu žije 230 dôchodcov. Sú to jednotlivci i manželské páry. Povinnosti a práva týkajúce sa bytov sú rovnaké ako v okolitých domoch. Len my tu máme viac možností.
Máme tu ordináciu a v nutnom prípade i opatrovateľky. V kuchyni varia pre záujemcov obedy, čo využívajú aj dôchodcovia zo sídliska. Klub dôchodcov má k dispozícii veľkú spoločenskú miestnosť, kde možno organizovať schôdzky, prednášky, spoločenské posedenia a oslavy. V bufete možno kúpiť mnohé základné potreby. Prevádzku tu má holička, kaderníčka a pedikérka. Veľmi dôležitá je pre nás kaplnka a knižnica plná kníh. Všetko pod jednou strechou. Na našu žiadosť nám mestský úrad urobil bezbariérový vstup do budovy a nové schody pre naše bezpečie.
Nie každé mesto sa môže pochváliť malometrážnymi bytmi. Vlastne ani penziónmi. Škoda, veď by sa tak vyriešilo bývanie niektorým mladým rodinám. My sme sa tiež mnohí vzdali väčších bytov v prospech mladých a uskromnili sme sa v menších.
Čo popriať dôchodcom do ďalšieho štvrťstoročia a nielen v malometrážnych bytoch? Dôstojnú starostlivosť, porozumenie a úctu, toleranciu a pomoc, keď to najviac potrebujú. Zaslúžia si všetci, aby prežili jeseň svojho života v pohode bez ponižovania a ústrkov.
Niečo by sme mali urobiť aj my. Skúsme ukázať prívetivejšiu stránku ľudských vzťahov a šíriť okolo seba pozitívnejšie ovzdušie. Sme skúsenejší. Dajme si navzájom úsmev, aj keď sa niektorí nevieme usmiať. Úsmev nebolí, lieči. Aj takto si vytvoríme dostatok sviatočných dní.
Karel Čapek povedal: „Krásni mladí ľudia sú hračkou prírody, ale krásni starci sú umelecké diela!“
Rozália Nedvědová
