Ad: Naozaj neľudská a necitlivá rozlúčka?

Po prečítaní článku Naozaj neľudská a necitlivá rozlúčka? som sa rozhodla zareagovať na tú časť, ktorá hovorí o „nesúvislej zlátanine“ M. Sadloňovej.
Ako Trnavčanka sa často zúčastňujem na rozlúčkach, ktoré pripravuje uvedená aktivistka MsÚ v Trnave. Porovnávajúc tieto pietne akty s inými, slová M. Sadloňovej mi prichodia najdôstojnejšie, najosobnejšie a hlboko ľudské. O to viac ma prekvapilo toto odsúdenie a nemôžem uveriť, že by sa niekto hodnotený dlhé roky veľmi vysoko, diametrálne odklonil a pripravil nedôstojnú rozlúčku.
Niekoľkokrát som sa zúčastnila na pietnom akte spolužiačky, či priateľky pani Sadloňovej. Aj tu však postupovala podľa protokolu s oslovením „pani“ a iba v časti, kde sa lúčila za seba, použila dôverné oslovenie.
Bola som i na občianskom obrade môjho spolužiaka, kde po slovách M. Sadloňovej prehovoril jeho syn, a to bola naozaj osobná rozlúčka, plná emócií, spomienok na spoločne prežité chvíle. Toto právo má však iba rodinný príslušník či priateľ, a nie oficiálna aktivistka mestského úradu.
Rada by som zaujala stanovisko i k jazykovému prejavu pani Sadloňovej. Dnes, keď je náš rodný jazyk i v oficiálnych médiách zanešvárený čechizmami a nesprávnymi výrazmi, je pozoruhodné vypočuť si z jej úst ľubozvučnú slovenčinu. To isté sa dá povedať aj o básniach, ktoré sú pri obradoch vyberané veľmi citlivo a ich prednes je dojímavý.
Chápem bolesť matky nad stratou dieťaťa. Je to najhoršia udalosť v živote – a nikto z nás si ju nepraje prežiť. Avšak nepochopila som, prečo sa sťažovala aj riaditeľke školy, na ktorej pani Sadloňová učí. Tá ju, ako dlhoročnú učiteľku, pozná oveľa lepšie ako sťažovateľka.
A ešte čosi. Pri pozornom prečítaní článku vidno, že uvedený problém má aj iné dimenzie...
Anna Švenková