dce.
Pohreb Kataríny Kolníkovej minulý štvrtok popoludní pútal pozornosť nielen jej rodákov Radošinčanov, ale aj osobnosti slovenskej kultúry. Pre domácich to bola predovšetkým dobrá jednoduchá žena, ktorá dedinu na polceste medzi Topoľčanmi a Piešťanmi preslávila a pre tým druhých, ktorí ju poznali hlavne z jej pôsobenia v Bratislave, nebola Radošinčankou, ale už naveky tetou od Radošincov, teda prvou dámou Radošinského naivného divadla.
Najväčší žiaľ musela však niesť najbližšia rodina, dcéra Eva, ktorá bola oporou pri posledných chvíľach života, lebo zdieľali spoločnú domácnosť, i ďalšie deti, ktoré žijú mimo jej rodnej obce. Smútiacej rodine sa snažil byť na blízku Stanislav Štepka, ktorý bol aj jedným z rečníkov nad hrobom. Mĺkve trúchlenie „porušil“ prednesením monológu o šťastí z Rozprávky o tom, ako žijeme dodnes, ak sme nepomreli, ktorá zľudovela a akoby patril len pani Kolníkovej. Osemdesiatpäť ročná herečka vedela, o čom hovorí. „...Ved štastný, to sú ludý – od zemi až k nebu a štasný si ždy tedy, ked si len sám sebu...“
(ab)