ekárov. Perspektívni uchádzači o zamestnanie, fajčiaci jednu cigaretku za druhou sa ponosujú, že z tých sociálnych dávok sa jednoducho vyžiť nedá. Prichádza autobus.
Teším sa, že pani stojaca predo mnou, minula svojim dáždnikom moje oko, hoci len o vlások a celkom úspešne nastupujem do autobusu. Vodič ani neprejaví snahu odpovedať na môj pozdrav a ja sa rozhliadam, kam by som si mohla sadnúť. Mám smolu. Nie, mýlite sa, ak si myslíte, že sedadlá sú obsadené, naopak, len škoda, že sú plné vody, ktorá na ne napršala cez pootvárané okná. No čo už, postojím, iba si musím nájsť nejaké vhodné miesto. Len keby ktosi práve do uličky medzi sedadlami nehodil tú obrovskú tašku. Síce s vypätím všetkých síl, ale predsa sa mi ju podarí prekročiť, len škoda, že za cenu natrhnutého rozparku na mojej sukni. Keď si už myslím, že sa nič nemôže stať, mladý muž stojaci vedľa mňa sa prudko otáča, aby niečo povedal svojmu kamarátovi a ruksakom, ktorý má prehodený cez plece, mi zasadí riadny úder do hlavy.
Blíži sa zastávka, na ktorej budem vystupovať a tak sa snažím prepracovať bližšie ku dverám. Mám však akýsi zvláštny pocit, že mi niekto prikul moju pravú nohu k podlahe autobusu. Párkrát ňou trhnem a sláva, opätok mojich nových topánok, mimochodom neboli práve najlacnejšie, vyslobodzujem z diery v podlahe, ktorou môžem spokojne sledovať, ako nám tá cesta pekne ubieha. Teda, mohla by som sledovať, keby ma z rozjímania nevytrhol najnovší hit Robbieho Williamsa znejúci z mobilu mojej susedky. Dozvedám sa, že tá párty včera za veľa nestála a, že Fero sa spil pod obraz boží, našťastie to vraj nerobí často, ale tá zajtrajšia oslava bude určite super, len už nestíham zachytiť, kde sa bude konať, pretože vystupujem.
Sláva, dnes sa mi to dokonca podarilo bez toho, aby ma vodič takmer privrel medzi dvere. No čo dodať? Hor sa milí moji do cestovania autobusovou dopravou počas rannej špičky. Nudiť sa iste nebudete.
Renáta Kopáčová
