Odkiaľ som a kam smerujem
Pochádza z Hronca pri Čiernom Balogu, no už viac ako päťdesiat rokov žije v Krakovanoch. Folkloristka, učiteľka, ľudová zabávačka Anna Horanská.
Na Horehroní sa stretla s Ladislavom Chudíkom, ktorý ich vyučoval v Združení katolíckej mládeže. ,,Schádzali sme sa v starej škole, kde nás učil recitovať alebo hral s nami divadlá. Keď som prišla do Krakovian, už som mala za sebou všetky divadlá,“ spomína Anna Horáková. Vyrastala v horách na kopaniciach. Na základnú školu chodila do Podbrezovej. Denne štrnásť kilometrov peši, pretože ,,vtedy ešte bicykle neboli. Iba v zime sa dalo na lyžiach.“ Potom vyštudovala pedagogickú školu v Banskej Bystrici. Po jej skončení dostala prvá dekrét – Krakovany. ,,Ale to bolo preto, lebo inšpektorom pre piešťanský región bol spolužiačkin strýko a rodák z Hronca. A ten povedal, že nás vezme tri dievčatá. My sme vyrastali od malička roky rokúce medzi kopcami, boli sme zvedavé ako sa tu na nížine žije,“ hovorí. Pre ňu bolo vzácne ocitnúť sa na nížine. Zaujímala sa o to, akým spôsobom tu ľudia žijú. ,,My sme mali ťažké podmienky v horách, len samé kamene, skaly, ale o to krajší a bohatší bol náš duševný život. I vďaka Lacovi, ktorý bol výborný organizátor a nikdy sme sa nenudili.“ Vždy niečo nové tvorili. Zobrali gitary, horehronskou mašinkou sa vyviezli na Tri vody, odtiaľ prešli na Hrb. ,,Vtedy nebolo hotelov, spali sme pod malými stanmi. A kto nemal, tak len tak pri ohni.“
Prvé stretnutie s rovinou
V jednej ruke husle, v druhej perina a vankúš. Deväťnásťročná mladá Anka prišla do Krakovian. Predstavila sa na obecnom úrade. Richtár jej podal ruku a začal škrabkať po dlani. ,,Ešte párkrát na mňa niečo skúšal, ale rázne som ho odbila...“ Na školskom dvore ju privítala stará pani učiteľka, ktorú ju nechala u nej prespať. ,,Ale iba jednu noc, hneď ďalší deň mi povedala: No, musíte si hľadať voľáke ubytovanie. A pritom mala dve voľné izby. Nakoniec som si našla v bývalej sladovni. I keď niekedy tam bývalo veľmi zima.“ Z domova bola naučená veľa jesť. Tu jej dali krajec chleba a kávu. ,,Všetko ešte bolo na potravinové lístky a začínajúci učiteľ to nemal jednoduché.“ Často bývala hladná.
Prišla do tohto nížinného kraja a objavila krásu miestnych krojov. Našla tu zázemie. V Krakovanoch sa hrávali divadlá pod vedením miestneho kaplána. ,,Keď som sem prišla, už bol preč, ale herci ostali. Obnovila som divadelnú činnosť. No nestačilo mi to, som veľmi temperamentná povaha a rozmýšľala som ako využiť tie prekrásne kroje.“ A tak založila folklórny súbor. Začala zháňať miestnosť, kde by mohli nacvičovať. ,,Pýtala som sa na kultúrny dom. Zaviedli ma do takej budovy, no – naľakala som sa. Dlážky od oleja, všade pobehovali myši a potkany.“ Iného domu však nebolo, museli skúšať i v tomto nehostinnom prostredí. ,,Každý druhý večer sme sa stretávali a poctivo sa venovali príprave programu. Prihlásili sme sa na súťaž do Piešťan – na okresnú súťaž ľudovej tvorivosti. To bolo v roku 1952.“ Tento folklórny súbor funguje dodnes. Dokonca sú v ňom okrem pani Anny aj dve ďalšie zakladajúce členky. ,,A to je veľká vzácnosť.“
Za úspechmi až do cudziny
Na súťaži zožali obrovský úspech. Samozrejme, skončili na prvom mieste. Postúpili do krajského kola a potom i do celoslovenského. Napokon absolvovali všetky známe festivaly – Strážnicu, Východnú. Medzitým už začala Anna Horanská študovať v Bratislave tanečnú choreografiu. ,,Práve to mi pomohlo prilákať sem známych choreografov. I Štefana Nosáľa.“ Takisto sa jej podarilo získať vynikajúcu muziku. ,,V Krakovanoch mala vtedy dychovka už storočnú tradíciu. Bol tu veľmi dobrý kapelník, ktorý nezanedbával mládež. Vychovával si svojich muzikantov.“ Niektorí potom pôsobili i v Slovenskej filharmónii. ,,Z Krakovian všetci dobrí hudobníci odchádzali do profesionálnych telies. Predsa len, my robíme na báze dobrovoľnosti a zadarmo. A v týchto súboroch mali aj možnosti zárobku,“ hovorí. Sami si platili cestovné. ,,Keď nám na vystúpení dali malinovku a párky, tak to už bolo niečo,“ zažartuje.
Folklórny súbor Krakovanka mal spočiatku doprovodnú dychovú hudbu. No čoskoro sa preorientovali na cimbálovku. S toto muzikou hrávali nielen pre staršiu generáciu, ale zaujali i tých najmenších. ,,Lebo ja som založila detský súbor Krakovanček. Tak sme sa vypracovali, že nás pozvali až do Prešova na celoslovenskú prehliadku,“ pochváli sa. Podľa nej málokto mal v tom čase takú vychýrenú hudbu... ,,Po čase sa mi však prestalo so súborom dariť. Veľa ľudí zo starších odchádzalo i mnohí zomierali. V Strážach však nebolo domu, z ktorého by aspoň jeden-dvaja neúčinkovali v mojom súbore.“
Takto zapustil folklór svoje korene. Pretože dedinčania mali blízko k ľudovej tvorivosti, vyšívali a plietli čipky, spievali a hrali.
Tak ako kedysi Dobšinský...
Od starých ľudí pozbierala hodnotné a cenné tance i piesne. Do tých čias nikto takú krásu neobjavil. ,,Rôzne chorovody, sečkový a cepíkový tanec, volanie leta, pochovávanie basy, žatvu, sellácky frištuk alebo kapustári idú.“ Kedysi boli v okolí Krakovian veľmi dobrí pestovatelia kapusty. Keď dozrela, chodili ju predávať na Brezovú, Myjavu a Senice. Naložili na voz a šli. ,,Je to krásny ľudový motív, ktorý momentálne nacvičujeme. Spracovala som ho, lebo mne sa tieto staré veci páčia.“ Na vystúpenie príde voz naložený kapustou. Chlapi ju budú ponúkať. Postrúhajú ju a natlačia do sudov. ,,Taká pekná ukážka, ako sa v minulosti žilo.“ Minulý rok hrali predstavenie inšpirované Kukučínovou Rysavou jalovicou. Vo Vrbovom bývali chýrne veľké jarmoky a sem chodili gazdovia i tí ostatní kupovať kravy. ,,A boli krčmy. Keď predali kravku, tak prepili všetky peniaze a domov prišli naprázdno. Tak som si povedala, že toto musím dať na javisko.“
Herci - dedinčania dojili kravu, no nič nenadojili – bola jalová. Poslali Francka, aby šiel na jarmok kúpiť lepšiu. No ten cestou prepil všetky peniaze a priniesol iba drevenú... ,,V tejto ľudovej kultúre je obrovské bohatstvo, ktoré nenájdete nikde okrem Krakovian, ani v Ostrove ani vo Vrbovom. V Krakovanoch existujú ešte ďalšie dve folklórne skupiny. ,,Spracovávajú tance, ktoré som zozbierala a používajú i moje nápady, ale ja som rada. Mám dobrý pocit, že som zasiala dobré semeno, ktoré sa ujalo a rozrastá sa.“
Krakovanka pracuje už päťdesiatu tretiu sezónu. V súčasnosti ich doprevádza opäť dychová hudba. Ale z Vrbového, pretože tá krakovianska trošku upadla. ,,Niečo však doprevádzam aj ja na harmonike, no keďže vek ide hore, občas je to náročné.“ Nedávno sama odohrala celé predstavenie. Tri dni a tri večery cvičila až ,,ma ruka bolela. Lebo keď sústavne necvičíte, tak z toho veľmi rýchlo vypadnete.“ Vystúpenia mávajú tri štyri krát do mesiaca. Absolvovali veľa zahraničných zájazdov. Od Alžírska cez Belgicko až po Poľsko. Zájazdy si musia financovať sami, pretože nemajú žiadneho sponzora. Veľký úspech mali v Paríži, kde na veľvyslanectve všetkých očarili príjemné melódie slovenských ľudových piesní a zaujímavé tance.
,,Ku mne sa hrnú všetci mladí, pretože mám k nim kladný vzťah. Niektorí starší odišli, no ja mám radosť, že sem môžem začleniť mládež a v nich vidím tú budúcnosť.“ Podľa nej bude folklór v Krakovanoch žiť neustále. Snaží sa neustále vyhľadávať nové talenty. ,,Aj teraz som prijala dve mladé dievčatá. Jedna z nich ide na konzervatórium a krásne spieva. No neberte to!“
Folklórne svadby – tradícia a atrakcia
,,Mojím cieľom je preniesť všetko, čo sa ešte zachovalo v tradíciách a zvykoch tohto kraja na javisko.“ V Belgicku predstavili folklórnu svadbu. Nápad prišiel ešte v päťdesiatych rokoch. ,,Dovtedy to nikoho nenapadlo. Boli tu veľmi zaujímavé svadby, no postupne upadali. Povedala som si, že by bolo pekné spracovať to a využiť i pre zahraničných hostí.“
Prvú svadbu však zrealizovali v Krakovanoch. Vtedy ešte museli použiť vlastných ľudí, ktorí predstavovali ženícha, nevestu a svadobčanov. ,,Ľudia nevedeli, čo to bude. My sme to pripravili pre rakúskych novinárov. Nakoniec z toho boli aj veľké problémy. Písal sa rok 1958...“ Dostala predvolanie na okres do Trnavy, kde jej jeden tajomník oznámil, že sa zahráva s ohňom. ,,Povedal, že výrazy ako poneváč boh stvoril nebo i zem, vtáctvo, nebeské kury, andelské zvery do hory, ryby do vody. Lenže to boli slová, ktoré som zozbierala od ľudí.“ Musela scenár prepracovať a opäť ho priniesť na cenzúru. ,,Len som tam poprevracala pár viet, lebo ak by som čosi zmenila, už by to stratilo tú pôvodnú atmosféru.“ Jeden známy, ktorý bol v tajnej službe a aj rodákom z Hronca jej poradil, aby scenár prepísala a robila si podľa svojho. ,,Spýtala som sa ho, čo urobím, ak mi príde na predstavenie kontrola. Prisľúbil, že to zariadi.“ A tak priniesla tajomníkovi nový scenár. Svadby robili po svojom a ľuďom sa zapáčili. Na druhej svadbe bol ženíchom Fín. Vzniklo i veselé nedorozumenie. Celé predstavenie, napriek tomu, že sa odohráva podľa presného scenára, je len fikcia. No dotyčný muž si myslel, že je ozajstným ženíchom. A očakával aj prvú noc, ktorej sa dožadoval... ,,Trvalo dlho, kým sme mu vysvetlili, že nevesta už je vydatá,“ smeje sa i po rokoch na udalosti. Iným ženíchom bol Japonec. Toho doviezli zvlášť, aby nikto z celej skupiny návštevníkov nevedel, kto to je. K svadbe patrí i burčiak a víno. Japoncovi zachutil alkohol až príliš. ,,Keď prišli ostatní, tak tam bola i jeho manželka. Prekvapenie sa nekonalo. Museli sme vybrať druhého,“ trošku zahalene popisuje príbehy zo svadby.
Zaujímavosťou týchto originálnych svadieb je, že celé predstavenie je založená na pôvodných rekvizitách. Dom ženícha i nevesty je pôvodný, svadobný obrad i ceremoniál sa odohráva presne podľa dochovaných zvykov. I s hostinou a návštevou kostola. V kultúrnom dome bola svadobná zábava. ,,Rodičia oboch boli z radov hostí, sedeli za stolom vedľa nich. Návštevníci si to veľmi vážili, pretože sa dostali do stredu diania, boli spoluúčinkujúci.“
Takýchto svadieb do roka odohrali niekedy aj sedemdesiat. Raz robili i naozajstnú pre Švédov. ,,Brali sa, ona bola z Piešťan, on emigrant žijúci vo Švédsku. Chceli modernú i tradičnú svadbu. Tak ju dostali.“
Spravel som tam z malej dziery velikú...
Z vtedajšej československej televízie prišli do Krakovian nakrúcať chorovod volanie leta. Film mali natočený, ale nemali dobrý zvuk, tak to leteli ozvučiť do Brna. Na ceste sa zrútilo lietadlo. Zahynul v ňom aj profesor Tóth, výborný choreograf.
,,Chodievala som aj s kamarátkou na trabante po kopaniciach a zbierali sme ľudové piesne. Raz prišiel starý svadobný muzikant aj s heligónkou. Musela som mu dať vypiť, až potom mi naspieval cez osemdesiat piesní.“ Vzali ho na vystúpenie do Piešťan, kde spieval a doprevádzal sa na heligónke. Spustil: Predávala na ringu, predávala sliepku, kúpte si ju Piešťanci, má na riti dierku. ,,Ja som nevedela, že zahrá takúto! Rýchlo som utekala na pódium, chopila sa nedobrovoľne úlohy konferenciérky a jeho predstavenie ukončila. Piešťanci tam majú doteraz otvorené ústa,“ smeje sa, no ako dodáva, vtedy jej nebolo všetko jedno.
Raz potrebovala do predstavenia pastiera. Jedného i našla. ,,Za živý svet mi nechcel prezradiť, čo hovoril, keď šiel do sedláckych domov pýtať dobytok na pastvu. Ako si pýtal kravu alebo kozu.“ Až keď mu dcéra dohovorila a ,,ja som vytiahla flaštičku. Potom povedal všetko. Takáto ťažká je zberateľská činnosť. No nebyť jej, nemáme tu folklór. Preto je vzácna.“
Sú piesne, na ktoré si už ani najstarší nepamätajú. Až keď ich počujú, zistia, že keď boli mladí i oni si ich spievali. Mnoho už zanedbali, pozabúdali, treba im oživiť všetko...
Keď som išiel do stodoly na viku, spravel som tam z malej dziery velikú. ,,Mladí sa smejú, starí už v tom nič nevidia. Len tancujú.“ Problémom je udržať správnu krakovanskú výslovnosť. ,,Ja som ich učila, aby rozprávali mäkko, teraz chcem, aby hovorili nárečím. Myslím, že musíme zachovať slová ako futá, dziera alebo keď som praskla o ranglicu aj dvadsať vajec, tak sa obžral ten moj Francek , že moseu icit do Vrbového kohubovi. Mne sa piešťanská výslovnosť veľmi páči.“
Musíme si zachovať svoju identitu
Keď prišla do Krakovian, zanechala horehronský folklór doma. ,,Sú to temperamentnejšie tance a nechcem ich sem miešať. Tu na dolniakoch je aj viac mollových smutných melódií.“ Z náboženského folklóru nacvičili v súbore program Vzkriesenie. V závere zahrali aj na fujaru. ,,Takže trošku som sem z toho Horehronia predsa len priniesla.“ Pripravili aj Volanie leta. To je zaujímavé tým, že má vláčnu melódiu a naraz sa celá zrýchli, tanečníci začnú vyskakovať. Musia ukázať svoju veselosť, aby leto prišlo. ,,Ľudové piesne aktualizujem na dnešnú dobu. Nebojím sa popísať ani ministrov. Veď aj ľudovky sa vyvíjali s dobou. Ľudia sa na tom všetkom bavia.“
Folklŕ v Krakovanoch má preto také hlboké korene, lebo Anna Horáková včas vzala všetky pomaly zanikajúce tradície a zvyky a dala ich na javisko. ,,Dnes keď uvádzame program, v úvode povieme: Nesieme Vám pozdrav od všetkých ľudí z Krakovian. A teraz si nikto na mňa nespomenie, je to nevďačnosť,“ upustí jednu slzičku.
Spopularizovať región Piešťan sa podarilo Anne Horákovej aj cez priateľstvo s Alexandrom Dubčekom. ,,Jeho žena Anka bola moja veľmi dobrá kamarátka, chodievali k nám na koláče, recepty a slivovičku.“ Raz aj verejne urobili tanečný bál v Krakovanoch. Po jednej návšteve v Bratislave v ich vilke pod Slavínom však začali problémy. ,,No povedala som: Čo ja nemôžem ísť pozrieť moju kamarátku ako sa má? Čo mňa je po Dubčekovi? Pre politiku nezahodím moje priateľstvo. Koľkokrát sa musel človek zasmiať nad tými nezmyslami, čo všetko režimu prekážalo.“ No ako hovorí, keď sa chcelo, dalo. Istý čas bola v obci starostkou. Vtedy postavili nový kultúrny dom, materskú škôlku, ale aj obecný úrad. Na kultúrnych akciách tu vystúpili mnohí umelci od Petra Nagya až po Jozefa Krónera.
,,Neustále zachraňujeme, čo sa ešte dá. Dúfam, že mladí vydržia a budú pokračovať v udržiavaní folklóru. Nedajme zahynúť ľudovej kráse. Treba ju len vedieť správne využiť a včleniť do moderného diania.“ A spoločne si zaspievať.
