Štúrovci si vážili svojho predchodcu Kollára

iteratúry na trnavskej Univerzite sv. Cyrila a Metoda mu to nedalo, pretože autor podľa neho žije v zajatí omylov. „Prečítal som si to a prišiel som k záveru, že viaceré Králikove tvrdenia o Jánovi Kollárovi sú nepresné. Zdá sa mi, ako by nepochopil dobu, v ktorej tento básnik žil a tvoril,“ povedal.
V prvom rade, Horváthovi sa nepáčilo Králikove tvrdenie, že v našej histórii sa prekrútilo aj to, kto nám slovenčinu vlastne dal. „Tú nám predsa nikto nedal. Slovenčina sa predsa vyvinula ako jeden zo slovanských jazykov. Určite mal na mysli spisovnú slovenčinu. Nezaškodí preto, keď si aspoň veľmi stručne spomenieme, akým jazykom sa u nás vlastne písalo ,“ reagoval Horváth a pokračoval: „V období humanizmu vzdelanci písali po latinsky. Vplyvom študentov, ktorí študovali na pražskej univerzite, ale aj vplyvom husitského revolučného hnutia, ktoré zasiahlo i časť Slovenska, sa u nás písalo aj po česky. Postupne sa však u nás vyformovala aj kultúrna západoslovenčina i kultúrna východoslovenčina, čoho dôkazom sú aj mnohé zápisy v richtárskych knihách i listy medzi niektorými panstvami i mestami. Značnú úlohu tu zohralo aj to, že evanjelici na Slovensku ako bohoslužobnú reč tiež používali češtinu,“ vysvetlil Horváth. „Myšlienka písať u nás v reči ľudu vznikla v prostredí Generálneho seminára v Bratislave, a to z praktických dôvodov. Preto Bernolák vzal za základ spisovnej slovenčiny kultúrnu západoslovenčinu z okolia Trnavy. Veľkú úlohu tu pritom určite zohrala aj tradícia Trmavskej univerzity, evanjelici sa však pri písomných prejavoch stále ešte pridŕžali češtiny.“ Čo sa týka evanjelického farára Jána Kollára, narodil sa v Mošovciach, ale študoval v Nemecku. „Tam videl aj dôsledky nemeckej rozpínavosti a preto videl záchranu v kultúrnej vzájomnosti Slovanov. Za slovenské kmene pokladal ruský, poľský, československý a srbochorvátsky. Chápal však, že československý kmeň tvoria dva podkmene, a to český a slovenský. Preto vo svojej literárnej tvorbe používal češtinu.“ Podľa Horvátha si však nezaškodí pripomenúť aj to, aké myšlienky vo svojom diele vyjadroval. Boli to všeľudské ideály ako sloboda, porozumenie medzi národmi a láska k vlasti. „Keby sme chceli Kollára odstrániť z učebníc literatúry i z názvov niektorých ulíc, podkopali by sme si vlastné korene. Jeho tvorba i tvorba jeho súčasníkov patrí predsa Čechom i Slovákom.“
Ako sa vyjadril, je tiež zbytočné pochybovať o tom, že Štúr, Hurban a Hodža sa v roku 1843 zišli v Hlbokom na Hurbanovej fare a dohodli sa na tom, že za základ slovenského spisovného jazyka vezmú stredoslovenské nárečie. „Určitú úlohu pritom zohralo aj to, že práve Kollár vydal zbierku slovenských ľudových piesní a štúrovskí básnici sa pri vlastnej tvorbe inšpirovali práve ľudovou slovesnosťou. Ale to všetko už bolo v ďalšej etape nášho národného obrodenia.“ Podľa Horvátha je pravdou, že Štúrom navrhnutý pravopis najmä Hodžovým pričinením sa trochu zmenil, ale nový spisovný jazyk postupne dokázal, že štúrovská kodifikácia bola správnym činom. Tým vlastne vrcholili evanjelizačné snahy nášho národa. Spisovná slovenčina je dnes jazykom, ktorý má svoje dôstojné uplatnenie vo všetkých jazykových štýloch.
Ako dodal na záver: „Králik používa výrazy, ktorými pletie a metie. Neviem, či by to malo význam zaviesť polemiku, pretože by musel mať dôkazy, ktorými by presvedčil. Cením si na ňom jedine to, že toľké roky žije v Amerike a ešte stále ho to ťahá sem a snaží sa udržať kontakt. Bol by som však nerád, keby toto DVD priviedlo žiakov na školách do omylu.“
Petra Nagyová