ešte aj neľudský a necitlivo,“ píše v liste redakcii pani Mária Karellová z Bratislavy. Konkrétne ide o nespokojnosť s pietnym občianskym aktom poslednej rozlúčky v Trnave na Kamennej ceste, pred odvozom zosnulej dcéry sťažovateľky na kremáciu. Z priestorových dôvodov tejto 8-stranovej žiadosti vyhovieť nemôžeme.
Totálne zbabraný obrad
Pani Karellová má zlé dojmy z pohrebu svojej dcéry Moniky Lančaričovej, s ktorou sa rodina naposledy rozlúčila v Trnave 20. apríla. Píše, že v záverečnej smútočnej reči, pripravenej rodinou došlo pred obradom k necitlivým až absurdným zásahom do textu, ktoré natoľko prejav odosobnili, že ona a jej rodina ani nevedeli, že sa lúčia s im drahou osobou. Viní dlhoročnú aktivistku mestského úradu Máriu Sadloňovú z vytvorenia „nesúvislej zlátaniny“, z toho, že osobný rozlúčkový prejav premenila na formálny referát zo schôdze. Za neadekvátny pokladá aj jej hlasový prejav. To všetko, ako sme sa dozvedeli, vytkla aj riaditeľke školy, na ktorej M. Sadloňová učí. Podľa listu pani Karellovej, pozostalým sa nepáčila ani reprodukcia, hlasitosť a kvalita sprievodných skladieb, ktoré rodina priniesla na CD. Nepáčilo sa im tiež to, že pred aktom rozlúčky nebolo v obradnej miestnosti zriadenca, ktorý by tak, ako v bratislavskom krematóriu zbieral od prichádzajúcich kvety a ukladal ich okolo rakvy. „Neorganizovanosť a chaos vyvrcholili v totálne zbabranom závere obradu, keď nebolo ani živej duše, ktorá by smútiacich usmernila, kam sa majú pri premiestňovaní rakvy odobrať a dôstojne celý obrad ukončila... museli sme vypochodovať za pristavené pohrebné auto, do ktorého po vložení rakvy nastúpil vodič a odfrčal preč...“ O bizarnosti obradu, podľa pani Karellovej, svedčí aj to, že pietny akt trval iba 17 minút. To všetko ju tak vyšokovalo, že nebola schopná ani prijať kondolenciu od pracovníčok vykonávajúcich obrad.
„Nikomu neželám niečo podobné zažiť, a preto apelujem na zodpovedných a kompetentných, aby zvážili výber takých ľudí, ktorí by k tomuto ťažkému okamihu života nepristupovali len ako k nutnej práci, ale ako k poslaniu,“ navrhuje M. Karellová. Podobná sťažnosť prišla aj na Mestský úrad v Trnave a do ďalších slovenských médií.
Čo nedovoľuje protokol?
„Hneď ako sme dostali list, dali sme vec prešetriť kontrolórovi. Berieme ho ako klasickú sťažnosť a musím povedať, že za obdobie samosprávy od roku 1990, sme takýto problém neriešili. Práve naopak, chodí nám mnoho ďakovných listov a mailov od ľudí vyjadrujúcich spokojnosť s dôstojnosťou rozlúčky,“ zareagoval na naše vyzvanie Pavol Tomašovič, vedúci kancelárie primátora, pod ktorú referát protokolu a spoločenských obradov patrí. Pre ilustráciu nám ukázal poďakovania za dôstojné rozlúčky s pánmi Štefanom Striežencom a Milanom Šnircom z apríla t. r., s. pánom Františkom Čerepaňom v máji t. r.
„Po tom, čo moja pracovníčka i naša aktivistka prišli za mnou s plačom, že také niečo, aby niekto odmietol prijať ich kondolenciu a podať im ruku, sa im v živote nestalo, som si správanie matky, ktorá sa lúčila s dcérou, vysvetľoval tým, že sa nevedela s jej stratou vyrovnať,“ doložil.
„Snažíme sa, aby sme obrad prispôsobili predstave toho, kto pochováva. Radi prijmeme všetky požiadavky a pripomienky, ktorým sa dá vyhovieť. Námietke sťažovateľky, že oslovovať mladého človeka spojením pani + meno + priezvisko je nevhodné a neosobné, musím oponovať tým, že ide o oficiálny občiansky obrad, pri ktorom protokol nedovoľuje používať dôverné oslovenie,“ vysvetlil P. Tomašovič.
Matka neprijala kondolenciu
Pracovníčka referátu protokolu a spoločenských obradov Viera Hrdinová nám vysvetlila klasický postup pri príprave občianskej rozlúčky i ako to bolo v prípade rozlúčky s pani Monikou Lančaričovou. Vybaviť ju prišiel jej bývalý manžel. Nechcel sa zdržiavať, povedal, že nemá čas a príhovor prinesie na druhý deň. Bol však krátky, a preto súhlasil, aby na referáte príhovor rozšírili do potrebného rozsahu. „Upozornila som ho, že upravený príhovor si môžu prísť pozrieť aj na cintoríne 15 minút pred rozlúčkou, keď budeme za plentou,“ povedala, odvolávajúc sa na svedectvo prítomnej kolegyne Malatinkovej.
Keď sa pri preberaní priebehu rozlúčky dostali k jej záveru, v ktorom sa tradične katafalk s rakvou vracia za plentu, exmanžel zosnulej oznámil, že s Pohrebnými službami Pieta sa dohodol, že na konci obradu naložia rakvu do auta a telo hneď odvezú na kremáciu. „V Trnave to nebýva zvykom. Aj pre mňa ako cudziu osobu by bolo okamžité nakladanie rakvy do auta príliš bolestivé,“ obhajuje V. Hrdinová zaužívaný priebeh rozlúčky, pri ktorej sa katafalk s rakvou vracia späť za plentu. „Pri všetkej úcte k bolesti matky som si myslela, že je to náhly skrat, lebo aby mi na pohrebe niekto odmietol podať ruku, to sa mi ešte nestalo,“ dodala.
Dozvedeli sme sa tiež, že po odchode pána Lančariča, s ohľadom na to, že platiť za exmanželku, ktorá sama vychovávala 16-ročného syna, nebol povinný, napísala V. Hrdinová žiadosť na oslobodenie od poplatku 500 korún. Vybavuje to iba vo výnimočných prípadoch. Zavolala do kvetinárstva, aby pripravili kyticu z bielych kvetov, lebo išlo o mladú ženu a pripravila si báseň Dostal som povolenie na odchod, o človeku, ktorý miloval život, ktorý sa naplnil. Na obrade ju aj sama zarecitovala.
U viacerých informátorov sme si overili, že aktivistka Mária Sadloňová za dvadsať rokov už pripravila a predniesla príhovory na troch stovkách smútočných rozlúčok. Pri ich písaní sa pridŕža podkladov, a pretože ide o občiansky obrad, prevedie pozostalých celým životom zosnulého. Pritom sa musí pridŕžať protokolu. Robí to citlivo. Niekedy možno až s prílišným pátosom. V poďakovaniach adresovaných mestskému úradu sa často objavuje práve jej meno.
Pohreb nie je diskotéka
Správkyňa cintorína Kvetoslava Pešková bola v deň pohrebu práceneschopná. Nie je to výhovorka. Mala zápal pľúc. Je však presvedčená, že obrad sa rovnako ako zvyčajne konal presne podľa zaužívaného scenára. „Nie vždy môže všetko byť stopercentné. Pohrebníctvo nie je v určitých úkonoch atraktívny odbor. Musíme pracovať s ľuďmi, akých máme a pripúšťam, že aj naši pracovníci nemajú niekedy stopercentný deň. K nespokojnosti s hlasitosťou hudby poviem iba toľko: pridŕžame sa zásady, že pohreb nie je diskotéka. Ak by si pozostalí želali viac decibelov, vieme im vyhovieť. Zatiaľ sme sa však s takou požiadavkou nestretli,“ reagovala na časť sťažnosti.
S obradárkou a pracovníkmi mestského úradu sa zhodli v tom, že rozlúčka pred kremáciou je spravidla kratšia, ako pohreb s vyprevádzaním na poslednej ceste, rozlúčkou pri hrobe a ukladaním rakvy doň. Predĺžiť ju môžu iba príhovory z radov pozostalých.
Cintorínske služby zodpovedajú za technický priebeh občianskeho obradu. Jeho obsahovú stránku má na starosti už spomínaný referát mestského úradu. Tentokrát boli do organizácie zapojené aj Pohrebné služby Pieta, ktorých vozidlo zabezpečovalo prevoz zosnulej na kremáciu. Podľa sťažovateľky, všetky tri subjekty zlyhali.
„Po pohrebe bol bývalý manžel zosnulej vybavovať miesto na uloženie urny. O nespokojnosti nepovedal ani slovo,“ dodala K. Pešková.
Vysvetlila tiež, že pri rozlúčkach s následnou kremáciou odporúčajú pozostalým, aby označili hrob, na ktorý je možné kvety odniesť. V prípade, že žiadny na trnavských cintorínoch nemajú, zvyčajne odnášajú kvety k hlavnému cintorínskemu krížu.
Neboli sme na tvári miesta v inkriminovanom čase. Môžeme preto vychádzať iba zo získaných informácií. V tomto prípade sú protirečivé. Spätne sa už overiť nedajú. Na jednej strane stoja pozostalí, reprezentovaní matkou, ktorej bolesť nad stratou dcéry znásobil fakt, že smútočný obrad nebol podľa jej predstáv. Na druhej strane sú dve pohrebné spoločnosti, zodpovední pracovníci na mestskom úrade, aktivistka a iní pozostalí, ktorí boli so smútočnými rozlúčkami podľa rovnakého scenára v Trnave spokojní. Na čej strane je pravda? Trúfne si niekto vyniesť rozsudok? A zmenilo by sa ním niečo na neopakovateľnej udalosti? Určite nie. Snáď sa ubolenej matke trocha uľaví, keď sa o svoj ťažký problém prostredníctvom MY-Trnavských novín trocha podelila s verejnosťou. Želáme jej to. A možno sa aj tí, ktorí sa obhájili protokolom, zvyklosťami a poďakovaniami, zamyslia nad tým, či by predsa len nešlo zdokonaliť kritizované činnosti a byť k bolesti spôsobenej smrťou ešte vnímavejší. Sme predsa ľudia. Tak buďme ľuďmi. Všetci.
Janka Pekarovičová, foto autorka
