Vojnovým veteránom sa zaleskli v očiach aj slzy

amych účastníkov bojov 2.svetovej vojny, vrátane členov trnavskej posádky, 1.československého armádneho zboru v ZSSR a partizánov pôsobiacich v rôznych oddieloch v zimnej záhrade úradu samosprávneho kraja jeho predsedom Tiborom Mikušom, odkiaľ si veteráni ako pamiatku na tento deň so sebou odnášali rádio s dizajnom niekdajších čias.
„Začiatky povstania boli v plnom prúde. Keď ma prišli zavolať, že potrebujú zdravotné sestry, nastúpila som do Banskej Bystrice do brigády Jegorovova a Asmolovova,“ pokračovala vo svojom rozprávaní absolventka Baťovej školy, ktorá vraj nepociťovala strach, pretože ako mladé dievča nemohla vedieť, čo sa bude diať. „Keď sa začalo povstanie, boli sme všetci prekvapení. Pre mladého človeka to bolo veľmi kruté. Streľby a krviprelievanie, z Banskej Bystrice sme odnášali obete bez ruky či nohy, slepých i ľudí s rozpáraným bruchom do ružomberskej nemocnice, kde nám primár dával inštrukcie, čo máme robiť s ťažko zranenými,“ spomínala si na neľahké chvíle starenka Chorváthová. „V roku 1941 bola veľmi veľká zima, plno snehu, mrzli sme. Mali sme porobené zemianky, ktoré boli prikryté čečinou. Tam sme mali náhradné nemocnice pre rýchle úrazy. Jedna bola na Čremošnom, kde som bola aj ja, v zemi vykopaná, čečinou prikrytá a na tom bol sneh a vojenské plachty. Išli sme za frontou a zbierali ťažko ranených. Prenášali sme ich na čečine, na chrbte, na sánkach do Ružomberka. Niektoré životy sa nám podarilo zachrániť, no mnohí zomreli so slovami, mamička moja. Boli to ťažké chvíle,“ povzdychla si. Vzápätí si spomenula na masové hroby. „V Turčeku zastrelili osemdesiat ľudí do tyla. Prišlo anglické lietadlo a Nemci sa rozpŕchli. Ako zdravotníci sme hľadali, či niekto neostal živý, pretože boli zasypaní vápnom a hlinou. Boli sme už na konci masového hrobu, keď naraz počujem plač. Hovorím, poďte rýchlo, kdesi je niekto živý. Rukami sa nám podarilo vyhrabať asi päťmesačného chlapčeka, ktorý bol priložený k prsiam v náručí svojej mŕtvej matky. Dieťa asi pilo,“ prerušila svoje rozprávanie so slovami: „Nedá sa mi rozprávať.“ A vyhŕkli jej slzy do očí. V Malom Čepčíne sa nútene vydala. „Bola na mňa vypísaná odmena, lebo som nastúpila k partizánom. Prenasledovali nás. Zastrelili mi otca i matku, postrelili mi brata do nohy i tváre a hľadali aj mňa. Generál mi povedal, že aby som nebola nápadná, bude dobre, keď zmením svoje meno a niekoho si vyberiem. Tak ma volali krycím menom Anuška a vydala som sa bez toho, aby som toho človeka vôbec poznala.“ Neskôr s ním prežila päťdesiatjeden rokov, pričom celý čas sa spoliehala na Boha. „Len on bol našim spoločníkom. Samozrejme, že sme mali strach a iba ťažko sme prežívali všetky tieto chvíle. Takto sme žili, ale to by bola dlhá kapitola.“ Vtedy vraj boli ľudia citlivejší. Viac si vážili svoju vlasť. Nemysleli na seba. „Nik na to nemyslel, hoci keď sme uvideli guľky zhora zdola, zľakli sme sa. Ale nemali sme inú možnosť.“ Podľa A.Chorváthovej sa ľudia nepoučili z vojen ani vrážd. „V tej dobe bol národ chudobnejší, ale poctivejší a priateľskejší. Keď sme prišli do dediny, ľudia by nám dali aj to posledné. Jedli sme aj surové zemiaky, vykopávali sme repu, lebo v zime bolo všetko pod snehom a ľudia to nemali kedy pozbierať. Chvalabohu, prežili sme. Po skončení vojny však ešte dlho vykrikovala zo sna: „Zaviažte ho, zastavte mu krvácanie.“ Boli to potoky krvi, ľudia by sa v nej mohli kúpať. „Neprajem nikomu, aby prežívali takú hroznú vojnu, akú sme prežili my.“
Nikomu by ju neprial ani Tibor Štefánik a ďalší účastníci, ktorý od začiatku povstania pôsobil v partizánskej skupine kapitána Sečanského a neskôr ako príslušník 1. Československého armádneho zboru v ZZSR. Keď sme za ním prišli, plakal a odmietol nás slovami: „Nemôžem.“ Z vtedajšieho obdobia si najčastejšie spomína na kruté boje. „Ťažko sa mi hovorí. Spomienky sú stále živé,“ povedal rodák z Hronca. „U nás bolo najväčšie bojisko. Chodili sme na prepady nemeckých transportérov a ďalšie skupiny nosili stravu, potraviny. Vždy sme narážali na silný odpor. Padlo nás hodne, najmä v našej dedine,“ utieral si slzy zo svojich očí 82-ročný pán, ktorý nielenže z bojiska odnášal svojich kamarátov, ale aj mnohých stratil. Ako však mnohí poznamenali, bolo to prvý krát, čo si ich niekto na takejto úrovni uctil.
Petra Nagyová, foto: autorka