Kto je ten záhadný trnavský umelec?

O záhadnom umelcovi z Trnavy, ktorý dokáže namaľovať aj víziu Dallího snových vízií, sa toho už napísalo veľa. Ako nám však povedal Ladislav V. (30), mnohé z popísaných vecí o ňom sú nepravdy. Po tom, čo si minulý týždeň prečítal ďalší článok v poradí, to už vyzeralo tak, že sa s nami nestretne. Nakoniec sa predsa len rozhodol inak a priniesol nám ukázať aj niektoré z jeho obrazov, ktoré bude možné vidieť asi o mesiac na jednej z trnavských vernisáží.
O navonok nenápadne a skromne pôsobiacom umelcovi sme sa chceli dozvedieť viac. Privolil, ale len pod podmienkou, že sa k problému umeleckého prekresľovania vzácnych obrazov nebudeme vracať. „Nemám čo vysvetľovať. Cítim sa čistý,“ povedal a naša reč sa zvrtla na jeho umelecký smer, v duchu ktorého tvorí. Kedysi ho nazval morbídny surrealizmus. „V mojej tvorbe ma zaujíma najmä téma smrti. Zaoberá sa ňou veľmi málo ľudí a v podstate jej nik nevenuje veľkú pozornosť,“ vysvetlil nám umelec ukazujúc svoje obrazy, ktoré by sa už v júni mohli objaviť na vernisáži v Trnave. „Možno si vyberiem dátum 6.6.2006,“ dodal. „Mal som už tri výstavy spolu s jednou malou komornou. Prvú som robil 19.11.1999 v Západoslovenskom múzeu a ten dátum si pamätám iba preto, lebo bol magický a posledný na niekoľko tisíc rokov, kedy v ňom boli iba nepárne čísla.“ Pri pohľade na niektoré z obrazov, v nás zarezonovalo, ba dokonca nás až pichlo pri srdci. Zaváňali akousi nevšednou temnotou a tajomnou hĺbkou. No ako nám vysvetlil ich autor: „Ono to má bolieť, aspoň trocha, pretože mojou snahou je, aby sa nad nimi ľudia trochu pozastavili. Kult smrti ma zaujíma, pretože je to jediná istota, ktorú v živote máme, no nevenujeme jej pozornosť. Nik si to neuvedomuje a ja by som bol rád, keby to ľudia pochopili a začali žiť naplno. Aby si užívali každý jeden deň.“ Ako povedal, jeho obrazy môže pochopiť iba malá skupina ľudí, ktorej sa to aj páči. „Niekoho zaskočia, pretože nie všetci sú na takéto niečo pripravení a nie všetci sú schopní sa o tom rozprávať.“ Niektoré obrazy majú svoje názvy, iné nie. Pri tvorbe používa farbičky, tuš i suchý pastel. Nehýria však farbami. „Doteraz som robil väčšinou iba čiernobiele alebo boli ladené dohneda. Farby som začal využívať až neskôr.“ Lacova inšpirácia pritom pochádza najmä z hororov a návštevy cintorínov. „Vždy, keď idem niekam mimo Trnavy alebo na dovolenku, navštevujem cintoríny. Dajú sa tam zažiť úžasné veci. Niektoré hroby sú už opustené a niektoré sú veľmi krásne. Bol som sa pozrieť aj na Rhodose. Majú tam úžasný židovský cintorín. Zvláštne je, že tam ľudí nepochovávajú do zeme, ale do murovanej truhly, ktorú prikryjú bielym mramorom. Na druhom som objavil niečo úplne nové. Ľudia mali urobené hrobky takým spôsobom, že dolu akoby do izby viedli tri schodíky. Po každej strane boli tri regáliky a na nich boli naukladané truhly. Uprostred bol stolík a dve stoličky, pričom dvere do hrobky pozostávali z čistého skla,“ povedal nám mladík, ktorý mal kedysi záľubu v čiernej farbe i gotike. „Zmenil som štýl, hoci to bolo veľmi tvorivé obdobie. Povedal som si, že stačí. Možno to bolo aj vekom, ale dospel som do štádia, kedy sa nepotrebujem ukazovať a robím to, čo uznám za vhodné a čom ma baví.“ Gotická tajomná hudba však preňho ostáva stále inšpiráciou. „Na svete sú ľudia, ktorí určite robia podobné veci. Niektorí ma s nimi porovnávajú, ale jednoducho ma niekam zaradiť musia. Tí, ktorí ma poznajú, vedia, aký som. Ostatným to nechcem ukazovať, pretože by som sa stretol s nepochopením. Aj preto si vyberám ľudí, ktorým to ukážem a ktorým nie. Zbytočne by som ich provokoval a možno ich to provokuje aj teraz, ale nechcem, aby si o mne všetci písali alebo hovorili, že som satanista. Nemáta ma,“ tvrdí. „Tieto témy ma jednoducho zaujímajú, pretože nechcem stále počúvať iba jednu stranu mince. Chcem vidieť aj druhú a niečo o tom namaľovať. O tých pekných veciach už bolo namaľovaných veľa obrazov, o týchto však veľmi málo.“ Niektoré skutočne provokujú. Nútia človeka, aby sa nad nimi zastavil. „Myslím si, že ľudia, ktorí sú prístupní, nad tým rozmýšľajú a nejdú len slepo s klapkami na očiach.“ A ukázal nám tak trochu morbídnejšie peklo. Volá sa to Všetko okolo, pričom čierna akoby bola asociáciou k tichej smrti, ktorá nič nehovorí, iba to, že je. „Niektorí ľudia mi povedali, počúvaj, ty musíš mať strašné depresie. Lenže ja ich nemám. Môžem byť aj veselý, stačí podnet a tvorím,“ usmial sa maliar, ktorí všetko maľuje z hlavy. „Mám predstavy a človek to musí mať aj v oku, aby dokázal pozorovať ľudí. Nemám žiadny ateliér, takže mnoho vecí som robil u nás doma. Najradšej som pri maľovaní sám a počúvam popritom hudbu, dobrú gotiku. Robím to, pretože ma to baví a hranicami medzi umením a gýčom sa nezaoberám. Myslím si, že ani neexistuje. V dnešnej dobe je asi všetko gýč. Pre niekoho možno aj moje veci.“ Svoje začiatky pritom spája s takými menami ako Giger, ktorý maľoval obrázky Votrelca či maliara fantasy Luisa Roya. „Veľmi sa mi páčia aj umelci ako Leonardo da Vinci alebo Rembrandt, ten je úžasný.“ Ako však tvrdí, z moderny ani z neskoršieho obdobia ho nič neoslovuje. „Nič mi to nehovorí a nebaví ma sa na to pozerať,“ poznamenal autor, ktorý v súčasnosti s rodinou prežíva jedno z najkrajších období a vraví, že je plodné. Až na jednu nepríjemnú udalosť, o ktorej verí, že sa nakoniec predsa len vyrieši.

Petra Nagyová, foto: autorka