Je nedeľa popoludní, nedeľa a k tomu ešte hody. Všetko je veselé a rozradostené a všetko sa teší na zábavu čakajúc na večer, aby sa zotmelo. Počasie je dnes prívetivejšie. Slnko krásne svieti na krásnej jasnej oblohe. Iba ja – ja sedím doma v dielni a píšem, aby som dal odpoveď na Tvoje obvinenia, ktorými ma obviňuješ – neprávom. Všetkému si ty na príčine a prosím, nedávaj to do takého svetla, že ja som ťa nikdy nemiloval. Veď načo budem o tom písať, je to úplne zbytočné. Iba ty by si najlepšie videla, či ťa mám rád alebo nie. Musím priznať, mal som ťa rád, napriek tomu, že som vedel, že nie som tvoja prvá láska. Ale dúfal som, že ťa moja láska aspoň trošku zmení, ale nestalo sa. To môžeš vidieť už z môjho prvého listu, ktorý som ti poslal z domu, že som práve tvoju premenu očakával. Ale prepočítal som sa, že to nastalo oveľa skôr, než som sa nazdal a než som myslel. Vieš, u nás je to úplne iné! Ale toho sa ja nedržím. Ty tu celú vec chceš dať do farieb sústrasti. No povedzme nech je to tak! Ale čo myslíš, pokiaľ môže mať žena sústrasť v týchto veciach nad mužom? Len po určitú hranicu. A to čo sa stalo, to je máličko viac. Citujem tvoje vlastné slová: Kto miluje, ten nezabudne. A kto zabudol, ten nemiloval. Tieto slová možno vysvetlia, to čo si o celej veci myslím. A preto sa nečuduj môjmu správaniu. Už som rozhodnutý. Vieš, že som sa nebál robiť to, čo si chcela a ako si chcela, ale v tejto veci nie! V tejto veci som tvrdohlavý a to sa rovná tvrdosti diamantu. Že by mi nebolo ľúto našej mladej lásky? Bolo mi, áno, ty si to chcela a upokojil som sa. Vždy sa človek nemôže pýtať srdca, to je, ako sa hovorí taký rojko. Všetko sa to dá odbiť slovkom možno (možno bude inak). Srdce je idealista, ale rozum, ten pozerá na všetky veci len tak – tak to pravde odpovedá. A čo vidí, to aj súdi. A súdi spravodlivo, rozum neklame. Rozum, ten je materialista v plnom slova zmyslu. Koľkokrát som sa ja na tvoje bohatstvo pýtal? Alebo viedol som také reči, aby som to len tak medzi rečou od teba vymámil? Hovoríš, že ani raz - a ty? No ja ti to nevyčítam, bol som vojak a nepoznal si ma, preto som si tvoje otázky príliš nevšímal. Ty si nosila moju fotku pri sebe, ale ja – ja som nosil tvoj obraz v srdci, áno v srdci, tam bol zamknutý jedným kľúčikom, ktorý si ty mala v moci. Ty si ho otvorila, a preto i tvoja podoba pomaly, pomaly ako para sa odtiaľ vyparila. Vytratila sa do nekonečnej rozsiahlosti vesmíru.
Už som hovoril, čo by som spravil nevernej žene, a ako teraz viem, by sa ti to páčilo. A slovo dodržím! Tu podobizeň, ktorú som naposledy dostal, aby si si ma udobrila, ti zasielam späť. Praješ si, aby som ti poslal aj moju fotku, no nepošlem Čo som sľúbil dodržím, pošlem ju inokedy...
Zabudnúť na to, čo sa stalo nemôžem a nechcem. Čo sa týka tej cesty do Brna, je to nemožné, preto ti s ľútosťou oznamujem, že sa nemôžem dostaviť. Za listy a písanie srdečne ďakujem i za pozdrav tvojej milej pani sestričke.
S pozdravom
Viktor
Je to smiešny hnev – hnev a predsa si stále ešte píšeme. Áno píšeme. Ale čo mám robiť keď vždy niečo nájdeš, čo ja nemôžem, nie nemôžem prijať za pravé. Tvoj list je skutočne dojímavý, že možno trpíš, to je možné. A ja – to si si nepomyslela, že ja som trpel skôr? Pravda, ty vidíš iba svoje, len a len svoje, ale na to si nepomyslela, že čo ma to stálo síl urobiť tento rozhodujúci krok. Pojem lásky je rozličný. Pozri, môj ideál bol asi takýto: Milovať, milovať celou silou duše a z plného srdca. Milovať len jedinú bytosť, tú, ktorú som uznal za hodnú mojej lásky. Milovať ju tak, ako len jeden muž môže oddane milovať. Ale! Nehľadel som nikdy tak na krásu tela ako na ušľachtilosť ducha a dobrotu srdca. Áno – to je najhlavnejšie, lebo to prvé sa mi zdá ako krásneho motýľa krídla, ktoré sa chvejú v žiarach slnka, v tých najkrajších farbách. Ale keď ich chytíš, je už ten tam, stratí sa a na tom mieste ostane len škaredý fľak. Chcel som len, aby bola verná takou vernosťou, ako ja jej.
Je večer, končím prácu, ukonaný sadám k stolu, hlavu o ruky opretú, rozmýšľam. Všetko okolo mňa je také tiché, len z vedľajšej izby sa ozýva monotónne chrápanie a dýchanie dennou prácou ukonaných robotníkov. V kachliach veselo plápolá ohník rozžarujúc príjemné teplo po izbietke. A ja mám v ruke pero, hľadím do prázdna. Pred očami sa mi zjavujú obrazy minulosti. Vonku hučí vietor. Úzky kúsok mesiaca vykukol spoza ťažkých zimných oblakov a pole akoby z miliónov briliantov posiate bolo, leskne sa v tých najkrajších farbách.
Po práci ukonaný sadám si k stolu, aby som začal s písaním tohto listu. Sám neviem, ako to príde, že sa ešte stále zaoberáme naším vzťahom, ale nemôžem, nie nemôžem počuť tie slová, ktoré kričia z tvojho listu – že ja som ti ukrivdil. Nie, to rozhodne nie! Ja nikomu nerád krivdím a tým menej trápim niekoho, to mi moje srdce, ktoré je príliš citlivé nedovolí. Ty vieš len o sebe, len to čo ty možno cítiš, ale na to si nepomyslíš, že kto trpel skôr? Pravda, na to si nepomyslela, že ja, ktorý ťa natoľko miloval, aký úder som dostal tým, keď si mi napísala, že práve na tom mieste, ktoré bolo pre mňa akosi posvätné – práve na tom mieste stalo sa to, čo som síce očakával, ale nie tak rýchlo. Všetko sa to stratilo – všetko ako na úder nejakej kúzelníckej paličky. Všetko. Práve tak, ako keď z toho najkrásnejšieho snenia prebudia človeka tým najhrubším spôsobom. Aj moja láska, i s tou sa tak stalo.
Mojím ideálom bola žena, ktorá miluje. Miluje, ale iba jedného. A keby ma natoľko milovala, nebolo by nikdy prišlo k tomu a nebolo by sa stalo to, čo sa stalo.
Som muž a viem, čo si môžem žiadať odvolávajúc sa na svoje staré priateľstvo. No áno! To je pravda, veď priateľstvá sú rozličné. A musí to byť intímne priateľstvo, keď muž odvolávajúc sa len na to, dovolí si vynútiť bozk od ženy. Teda mu to ani za zlé nemám. Mal možno na to právo, že si dovolil takým zvláštnym spôsobom s tebou vyjednávať. Nechceš to uznať, že len cez to má byť všetkému koniec. A ja ti odpovedám: Áno, len preto.
Nezapríčinila to ani vzdialenosť, ani vojenská láska to nebola. Vzdialenosti? – vzdialením moja láska ešte viac vzrástla. A daromné reči! Keby si vedela, ach, ani sa mi to písať nechce. Ako ťažko som sa dostal k tebe, keď sme šli z Milovic! Predstav si plné nohy pľuzgierov, ale mi to vôbec neprekážalo v tom, aby som šiel za tebou asi dva kilometre. Aby som ťa mohol aspoň sekundu vidieť. Nehovoril som ti o mojej bolesti. A načo. Či iba na to, aby som tým chcel ukazovať moju obetavosť a tým, že chcem získať zásluhy pred tebou? Nie, to nie! V nedeľu som prišiel zase. To sa mi bolesti zhoršili a ja som sotva prišiel do kasární. O Prahe ani nehovorím. Všetko som rád zniesol, všetko som rád trpel, na všetko som zabudol, na bolesť, na domov, na všetko! Len nech som videl, že máš z toho radosť, že ty si šťastná.
Neukazoval som na sebe bolesti, neukazoval, ani tým najmenším pohybom tváre, napriek tomu pri každom kroku som tak pálčivú bolesť cítil, že som myslel, že ďalej už toto všetko neznesiem. neviem, či si si všimla, keď sme prechádzali Stromovkou a ja som ťa vyzval, aby sme si na chvíľu sadli. Vtedy som myslel, že to praskne. Nie, nechcel som – nie, bol by to býval veľký hriech skaziť len pre to posledné chvíľky, ktoré sa mi napriek tomu zdali tak krásne. Skaziť to, len pre to, že ma to bolelo. Myslel som si: ,,Načo to všetko, s tým sa mi bolesť neuľaví a zbytočné je kaziť náladu, tak peknú a tiež taký krátky čas premrhať iba nariekaním. Nie, to som neurobil, trebárs som to ja odniesol, lebo som sa nemohol tri týždne obuť a ani vyjsť na ulicu. Myslím, že to nebola vojenská láska! Či bola to vojenská láska, keď som zmeškal vlak a potom som musel čakať do troch hodín rána vonku. Našťastie šiel nejaký nákladiak, pravda to na veci nič nemení. No ono to aj tak nič nebolo, čo bolo trochu zima, to vojak všetko znesie. To je vojenská láska!
Áno, áno oči ospieval a po strane sa z toho smial. Robíš to tiež tak? To si videla z môjho všetkého konania? No pravda, vojak a k tomu čatár, tí sú už veľmi vypráskaní v týchto veciach... Keby som urobil niečo takéto, nebola by si spokojná – áno, spokojná. A prečo? Pretože by som urazil tvoju samolásku – ale nie lásku. Láska neznesie delenie, láska je buď – alebo -, buď ma miluješ alebo nemiluješ.
Tá láska, ktorá pristupuje na takéto veci, nie je pravá láska.
Ja som ani nemiloval a ty mi už vytýkaš. A k tomu ešte ako vytýkaš – zdá sa mi to práve tak, ako keby som bol dušu moju za peniaze predal, aby som si tým zadovážil blahobyt. A hodí sa mu niečo z mlyna a tiež stíchne! (svedomie) To je skutočne vydarená veta. Len sa čudujem, kde si vzala tie správy. Ja som ti to tak nenapísal.
No ono to možno ani nie je také zlé, ako sa zdá, nemyslíš to tak vážne.
(neodoslané)
Drahá Anička!
Dovolím si Ťa takto nazvať, ale aj Anička moja!
Bol som veľmi prekvapený – prekvapený tvojim balíkom, nevediac si vysvetliť celú tú vec – a čo to asi môže byť? Prvou mojou myšlienkou bolo poslať všetko späť, nevediac si to vysvetliť, čo tam môže byť. Ale v tom ma napadlo, či mi neposielaš späť korešpondenciu, preto som aj balík prevzal. Určite som však vedel, že žiadne knihy sa v ňom nenachádzajú. Keď som prišiel na poštu, moje tušenie sa potvrdilo, no musím sa priznať, už som si z toho nič nerobil. Len čo som prišiel domov, hneď som ho rozbalil – a čo vidím? – omyl – pomyslel som si v okamihu. Vtom ale som zbadal tvoj list, ktorý bol určený pre mňa. Prečítal som ho a všetko sa vysvetlilo. Nevedel som v rozpakoch, čo si mám s celým tým balíkom počať – či ho mám poslať späť alebo ho prijať. A rozhodol som sa, že si ho ponechám. Ponechal som si ho a pošlem ho – týmto vyhoviem tvojej prvej žiadosti. S tou druhou to také ľahké nebude. Po prvé nie som natoľko zvedavý, aby som to zo zvedavosti urobil a po druhé moja umiernenosť mi v tom zabraňovala, ale mal som práve dnes o tebe sen a to sen taký zvláštny, že som z toho nechápal. Totiž ja na sny neverím ale tentokrát to so mnou akosi viac pohlo než inokedy. Bol som stále príliš rozrušený, že som nemohol odolať vnútornému pudu a podľahol mu. Snívalo sa mi o tebe – čo sa mi už dávno nestalo. (Bolo to takto: Bola nedeľa a ja som sa prechádzal ponorený v myšlienkach po cintoríne v ruke s knihou. Ako sa tak prechádzam medzi hrobmi, zrazu koho vidím! Teba aj s tvojou priateľkou, ktorú som ale nikdy nevidel. Ty si bola veselá a poskakovala si pri tom, spievala si polohlasom nejakú melódiu. Tvoja priateľka ale bola pravý opak. Zachmúrená, alebo skôr by som povedal nahnevaná, s puškou v ruke. tak ako tam na tom obrázku kráčala cestou za tebou a na niečo ťa upozorňovala, čo si si ty ale nevšimla. Pušku mala pripravenú k streľbe a obzerala sa na všetky strany, ako keby niekoho alebo niečo hľadala, na čom alebo na kom by si vyliala všetku zlosť. Ja som si sadol na jeden hrob a zo strany som všetko pozoroval istý tým, že ma nezbadá , lebo predo mnou bol hustý krík a za mnou hlboká roklina. Prešli ste okolo – počul som, o čom sa rozprávate, ale myslel som si, že ma nevidíte. Hovorila si: Neviem, kde leží ten čatár, on sa chcel so mnou zahrávať!? No však ja som mu zahrala inú, to sa tentokrát veľmi zmýlil. kto si so mnou začne, s tým ja aj skončím a veď už som to párkrát urobila a nestalo sa mi nič.
V tom ale tvoja priateľka povedala: Veď je za nami, pozri sa ako nás pekne počúva.
V tom si sa obzrela a zbadala si ma. Vytrhla si priateľke z ruky pušku a s veselou tvárou namierila si na mňa. Vstal som a chladne som ťa pozdravil. Povedala si hneď, hneď ti poďakujem. V tom zaznel výstrel a ja som smrteľnou ranou padal do hlbokej rokliny. Na to som sa prebudil. Neviem, či niečo buchlo, ale streľba mi doznievala v ušiach. Vyskočil som z postele a šiel som sa pozrieť von.
Vyhovel som aj tvojmu druhému želaniu. Sedel som po skončení práce v mojej izbe, bolo to práve na Mikuláša, vonku snežilo a všade naokolo bola tma a zima. Ja vo vykúrenej izbe, sedel som za stolom a čítal. Prečítal som jeden, druhý, tretí list. Premýšľal som. Chlapec to je hlboko mysliaci a hlboké city vyznávajúci. Nepoznám ho osobne, ale podľa popisu sa zdá tiež veľký idealista a musím povedať, že teraz nie som ja tvoj lásky hoden.
(neodoslané)
