inárska obec sa však prirodzene o vedúcu trojicu tabuľky zaujíma. Veď jeden z nich bude víťaz, ďalší sa tiež predstavia v pohárovej Európe. Bezprostredné dojmy hráčov po zápase, či už víťaznom alebo nie, sú neporovnateľne zaujímavejšie ako novinárske úvahy o tom, ako mohol zápas vyzerať keby...Aj na tomto mieste mohol byť rozhovor s niektorým zo spartakovských hráčov. Lenže nie je, pretože z nepochopiteľných príčin je novinár v mixzóne Spartaka „persona non grata“. Po víťazstve nad Artmediou sa páni z SBS, údajne na žiadosť vedenia klubu, postavili pred dvere a neobmäkčila ich ani jedna kamera celoplošného média, ani jeden mikrofón celoplošného rádia, ani jeden diktafón celoplošného printového média...a už vôbec nie regionálneho. Chlapci po zápase možno aj chceli hovoriť, ale nemali komu. A tak sme trpezlivo čakali dlhé minúty, či niektorí z hráčov vyjde zo šatne, prejde cez mixzónu (ktorou doteraz bola) takmer až von z útrob štadióna, aby sme sa tam na neho my, obyčajní smrteľní novinári vrhli ako supy na korisť.
Táto istá situácia sa zopakovala aj po zápase s B. Bystricou. Ujo „es-bé-éskár“ (radšej nemenujem) na mňa, ako jedného z novinárov, vražedne zazrel, ešte predtým vypleštil za dvere redaktora TA3, aj s kameramanom aj s hosťujúcim hráčom, aby mi ešte nenávistnejším hlasom oznámil, že: „tu nemám čo hľadať, že ho nezaujímam a mám okamžite vypadnúť.“ Zdá sa, že futbalisti sú na Spartaku lepšie chránení ako pápež v papamobile. Aj keď diváci robia športoviská atraktívnejšími (veď pre nich to všetko je) a novinári sa snažia sprostredkovať dojmy zo zápasov aj tým, ktorí na ne z rôznych príčin nemôžu prísť, mnohí čitatelia, poslucháči a diváci zostanú ochudobnení o slová hlavných aktérov...Áno, rozhovor sa dá spraviť aj na druhý deň telefonicky (keď hráč sedí s rodinou pri nedeľňajšom obede), aj si na hráča počkať (asi 30 minút), kým sa po zápase prezlečie...ale to už vyznieva ako výsmech pre človeka, ktorý si plní len svoju prácu.
Tatiana Čuperková
