Preskúmanie trstínskej vodnej priepasti sa rozhodli minulý pondelok podstúpiť Členovia trnavského Speleoklubu. Bola objavená pri ťažobných prácach v kameňolome ešte v roku 1964. „Tá jaskyňa je jedinečná tým, že na jej dne sa nachádzajú podzemné jazerá,“ povedal nám jaskyniar Alexander Lačný, ktorý sa o nesprístupnenú jaskyňu začal zaujímať na začiatku roka 2005. „Vtedy sme sa dozvedeli, že nad už zasypaným vchodom má začať rekultivácia, čo by malo za následok totálne znemožnenie opätovného vstupu do jaskyne teraz i v budúcnosti,“ vysvetlil nám vášnivý speleológ, ktorý s jaskyniarstvom začínal ako 17 ročný. Jaskyňa v minulosti slúžila ako zdroj pitnej vody pre obec Trstín, no pri dlhšom čerpaní nastal veľký úbytok vody v jazere a ani jej kvalita nezodpovedala normám. Podľa niektorých svedkov sa v 68. roku vodná priepasť stala strategickým rezervoárom pitnej vody pre armádu v prípade, že by v krajine vypukla vojna. O rok neskôr, možno aj z dôležitosti tohto miesta bol vchod do jaskyne zasypaný. „Chceli sme jaskyňu uchrániť pred jej koncom. Keďže v tej etáži kameňolomu, kde sa nachádza vchod, zastala ťažba, hrozilo, že by sa už navždy znemožnil prístup do jaskyne.“ Aj preto začali jaskyniari za pomoci Správy slovenských jaskýň konať vo veci jej ochrany. „Ešte predtým sme sa snažili lokalizovať vchod za pomoci mapy Dr. Droppu. Ostal som však smutný, pretože namiesto vchodu sme narazili na pevnú skalu,“ opisoval nám svoje pocity. „Ale už v poobedňajších hodinách sme narazili na puklinu a prvé prievanové miesto. Aj vďaka archívnej fotke vchodu.“ Ako však ďalej pátrali po povrchu pukliny, stratili ju. O deň neskôr pokračovali výkopové práce. „V ten deň som vyfajčil azda najviac cigariet!,“ spomína si A. Lačný, ktorý sa kdesi dočítal, že vchod by mal byť prikrytý sitom zo starých drtičov. „Kto by mohol mať taký silný detektor kovov, ktorý by mohol určiť polohu tých sít, rezonovalo mi v hlave! Zistil som, že by to mohli byť aj plynári, keď hľadajú pod zemou potrubia a neskôr mi môj známy poslal chlapov s detektorom.“ Napadla ho však ešte jedna možnosť. Priviezť jaskyniara a prútikára z Horných Orešan Petra Halenára, ktorý určil smer pukliny.
„Čoskoro nás zavolal vodič ukazujúc na jamu, ktorú vykopal na pukline.“ Ako ďalej Lačný píše v denníku: „Vyťahuje staré vrecia a drevá. Podľa fotky to sedí. Napätie sa zvyšuje! Vodič do niečoho zarypol. Je to sito! Jaskyňa je takmer po štyridsiatich rokoch opäť prístupná! Stalo sa to 25.4.2006 o 12.30 hodine.“ O tri hodiny neskôr nadšený jaskyniar spolu s Martinom Kočkovským a Matejom Zvonárom do nej zostúpili s plánom zlaniť asi 40 metrov po pukline a nafúkať nad vodou gumenný čln. „Zliezam po lane. Dolu to je hĺbka, stále nevidím dno. Ako malokarpatský jaskyniar nie som zvyknutý na takéto hĺbky! Podo mnou je pevná zem, takže čln zatiaľ nefúkam. O chvíľu je dolu aj ďalší člen skupiny Martin,“ píše v denníku. Obaja prešli jaskyňu na jednu i druhú stranu. „Naraz sme začuli nejaký hukot!“ Zistili, že je to čerpadlo z vrtu, pričom lokalizovali aj rúru, ktorá z neho vedie do podzemného jazera. Voda bola čistá, troška do zelenkava a keďže bol čln širší ako puklina, rozhodlo sa, že člnkovať sa nebude. Z jaskyne vyšli o 18:30. A aká bude jej budúcnosť? „Musíme ju vyčistiť, lebo sa v nej nachádza veľa železa a rúr. Bude potrebné vybetónovať vchod, preskúmať jazerá a urobiť potápačský prieskum. Pretože štyridsať rokov podliehala komorovým odstrelom, musíme zistiť ich vplyv na výzdobu,“ vysvetlil A. Lačný. Jaskyňa však ostáva naďalej uzamknutá a ako pre každú nesprístupnenú jaskyňu aj tu platí 5. najvyšší stupeň ochrany prírody.