Chronické obličkové ochorenie vážnym spôsobom ovplyvňuje život pacienta. Riešením konečného štádia obličkového zlyhania je dialýza, teda podporná liečba „umelou obličkou“. Pacienti na ňu odkázaní musia dodržiavať odporúčaný diétny a pitný režim a časté návštevy dialyzačného centra ich do istej miery obmedzujú. Počiatočná potreba dvakrát do týždňa absolvovať tri hodiny dialýzy, sa postupne zvyšuje na trikrát päť hodín i viac.
Zásahom riešiacim situáciu môže byť transplantácia obličky, ktorú medicína vo svete prvýkrát priniesla v roku 1954, na Slovensku v roku 1972. Podľa štatistiky od roku 1990 do roku 2004 v slovenských transplantačných centrách transplantovali 1306 obličiek, z toho 87 bolo príbuzenských transplantácií, vlani zo 133 transplantácií bolo 18 príbuzenských. V máji uplynú štyri roky, čo tento vážny životný krok urobili aj Trnavčania - otec Ľudovít a syn Ľudovít Daučovci.
* * *
„Syn chodil takmer rok na dialýzu a už bolo vidieť, že len prežíva, živorí. Uvedomil som si, že treba niečo urobiť. Nikomu neprajem pocity otca, keď vníma zúfalstvo mladého chalana. Syn mal vtedy 21 rokov a bolo to voľačo strašné! Začali sme s ním mať problémy spoločenského rázu, objavil alkohol, cigarety. Vtedy som si ho posadil oproti sebe a povedal som mu, aby nehádzal flintu do žita, že ako otec urobím všetko preto, aby sme to zmenili,“ spomína dnes otec Ľudovít Daučo.
S manželkou sa odhodlali, že jeden z nich daruje synovi obličku. Otec, ako dlhoročný pacient očného, mal trocha obavu, či bude možným darcom. Liek ktorý dlhodobo užíval, má vedľajšie účinky na nadobličky. Keď v Bratislave obom rodičom urobili vyšetrenia, ako vhodnejší darca sa ukázala mama, relatívne zdravšia a mladšia ako otec. Pretože v bratislavskej nemocnici vyhlásili, že nemajú peniaze na transplantácie, čo však minister zdravotníctva poprel, 7. januára 2002 nastupovali syn a mamou na interné oddelenie Roosweltovej nemocnice v Banskej Bystrici. „Doktorka Eva Lacková nás bez zaváhania pozvala po predoperačných vyšetreniach v Trnave na predoperačné vyšetrenia a stanovila termín operácie. Tesne pred ňou však urobila krížovú genetickú skúšku, ktorá ukázala, že synov organizmus by maminu obličku neprijal,“ spomína ďalej.
Súčasne banskobystrickí urológovia prišli na to, že príčinou zlyhania oboch obličiek bolo synovo od malička neliečené nedostatočné vyprázdňovanie močového mechúra. Odstránili ho jediným liekom, ktorý prikázali mladému mužovi užívať každý druhý deň. Primárny dôvod choroby sa teda pominul. Medzitým sa otec podrobil interným vyšetreniam, na oddelení nukleárnej medicíny a cievnemu vyšetreniu. Všetko bolo v poriadku. Transplantácia dostala zelenú!
„Do banskobystrickej nemocnice sme nastúpili 26. mája 2002 a na druhý deň sme boli operovaní. Najkritickejší moment bol, keď na našu izbu prišli lekári a ja som pozrel na syna a spýtal sa ho: ’Ideme na to?‘ Podali sme si ruky
a vedel som, že to príjme. Ja som išiel prvý, syn druhý. Aj domov sme odchádzali v tom poradí, ja po týždni, syn o niečo neskôr. Jedno však musím potvrdiť. Náš vzájomný vzťah sa od okamihu operácie otočil o 180 stupňov.
A zmenil sa aj chlapec. Dnes je optimista, usmiaty, s veľkým elánom do života. Som si vedomý, že okrem toho, že som bol pôvodca jeho života, má teraz aj kus zo mňa. Pochopil, že sa dala urobiť táto zmena. Aj na mne to nechalo svoj vplyv. Človek sám musí zažiť poskytnutie druhej životnej šance svojmu dieťaťu,“ opisuje rozhodujúce momenty otec.
Celá rodina pomaly zabúda na niekdajšiu kalváriu. Alarm, že chlapcovi zlyhávajú obličky, spustila doktorka Krištofíková. Ľudko mal vtedy šestnásť rokov. Predtým dlhodobo navštevoval trnavskú nefrologickú poradňu, ba už ako kojenca ho nosili do Bratislavy s diagnózou močová úplavica. Takéto deti sú vraj „prikované k vodovodnému kohútiku“. Nikto však nepovedal, že sa mu poriadne nevyprázdňuje močový mechúr. Súčasne s potrebou absolvovať dialýzu sa pridali určité obmedzenia. Pacient musel mať špeciálnu bielkovinovú diétu, aby obmedzil hladinu kreatinínu v krvi, ktorého mal desaťnásobné množstvo, ako má zdravý človek. Vždy večer na ôsmu chodil do dialyziačného strediska a o polnoci, pol jednej v noci prichádzal otec do nemocnice pravidelne po neho. Najskôr dvakrát, potom trikrát do týždňa. Tomuto trápeniu urobila transplantácia zatiaľ šťastný koniec. Aj periodicita kontrolných vyšetrení sa pomaly zmenšuje. „Na kontroly musí chodiť do Bystrice, tam mu robia vyšetrenia, na základe ktorých lekárka koriguje
užívanie liekov. Musí užívať preparáty zabezpečujúce zníženie imunity, aby telo neodmietlo prijatý orgán, dodržiavať pitný režim, nesmie prechodiť chrípku, musí si dávať pozor na virózu, jeho zubárka ho musí mať pod kontrolou, i keď nemá ani jeden kaz,“ vyratúva otec Ľ. Daučo a pokračuje: „Roosweltova nemocnica má veľmi dobré výsledky. Sú málo publikované, ale z mojich skúseností banskobystrické transplantačné centrum je jedno z najúspešnejších, ak nie najúspešnejšie. Druhá vec je, že každý transplantačný tím sa zapája do medzinárodných programov. Tí, čo operujú, i tí, čo sledujú pacientov po operácii. Fantastický personál! Nemocnica je ako sanatórium - čistučká! Správanie lekárov a sestričiek k pacientom - úplná paráda!“ porovnáva s prístupom a zlými skúsenosťami, na ktoré narazili v Bratislave.
* * *
Ľudovít Daučo mladší, veselá a kamarátska kopa, sa po maturite s radosťou zaradil do života. Ako kuchár (zbytočne sa nemotal po kuchyni, keď mama v minulosti varila a piekla) robí vedúceho zmeny v jednom trojhviezdičkovom bratislavskom hoteli. Namierené má do štvorhviezdičkového pražského hotela.
„Má dievča a vyzerá to tak, že si rozumejú. Aj ona je jeden zo stimulov, pre ktorý sa postavil na vlastné nohy a berie život vážne,“ pokojne konštatuje otec. Na jediný negatívny pocit z operácie, prebudenie po narkóze, keď mu bolo strašne zle, pomaly zabúda. „Keď som sa prebral úplne, zišiel som dole z postele a už bolo všetko v poriadku,“ hovorí o zavŕšení cesty, na ktorú sa vybral posmelený láskou k svojmu dieťaťu a snahou pomôcť mu. Kiež by takých odvážnych a obetavých otcov bolo na Slovensku viac! Ľudovít je otcovi vďačný. Najstarší syn Branislav a najmladší Jakub môžu byť na neho právom hrdí!
Janka Pekarovičová
Foto: autorka
