Ondrej Sakár:“Pri hádzanej chcem zostať!“

tretnutiam hráči Lokomotívy Trnava, vrátane toho v roku 1994 s Košicami, po ktorom prišlo k bublinkovému ošiaľu zo zisku prvého slovenského majstrovského titulu. Pripomenula Ondrejovi Sakárovi aj čosi iného?
„Jednoznačne vynikajúce hádzanárske roky a nezabudnuteľnú partiu z trnavskej hádzanej. Tých osem rokov, čo som tu hral, to nie je málo. Takže, sú z nej aj zimomriavky, aj horúčava.“
Pivot Ondrej Sakár má však okrem toho trnavského, aj ďalší majstrovský slovenský hádzanársky titul, získal ho v roku 1998 s Topoľčanmi a je tiež sedmnásobný reprezentant Slovenska. Rodák z Malaciek hral počas svojej kariéry napríklad aj v Nových Zámkoch, v Hlohovci, kde aj začas trénoval a v Rakúsku. Čo ho priviedlo do haly?
„Prišiel som si pozrieť súčasný káder a vidím, že sú snaživí, dokonca pri rýchlych protiútokoch je ich hádzaná atraktívna. V každom prípade je pekná a títo chlapci si nezaslúžia II. ligu, lebo ísť hore je v ich schopnostiach. Lenže, isto sú tu aj iné činitele.“
Ondrejovi Sakárovi dobré meradlo pre hodnotenie dáva jeho doterajšia hádzanárska kariéra. Ktoré jej zástavky považuje osobne za najdôležitejšie?
„Trnava je síce na prvom mieste, ale tu to po zisku titulu všetko príliš rýchlo skončilo a tak napríklad s reprezentáciou som začal až v Topoľčanoch, kde bol dobrý celok i dobrý tréner, Ukrajinec Leonid Ratner, Žiaľ, nakoniec to neskončilo ani tam optimálne. V Nových Zámkoch mi veľa dalo nielen tamojšie prostredie, funkcionári - hráči – tréner Peter Hatalčík, držali sme pekne pospolu, ale aj to, že tu som prvý raz zakúsil HIL-ku a získali sme aj tretie miesto. Ďalšou dôležitou zástavkou bol Hlohovec, kde som prišiel ako hráč a pokračoval som na požiadanie funkcionárov ako hrajúci tréner s cieľom postúpiť do najvyššej, vtedy už slovenskej súťaže. Toto obdobie hodnotím pozitívne, cieľ sme splnili, hoci nás Topoľčany predbehli a tak to bol postup z 2. miesta po baráži s Bardejovom. Hádam pre úplnosť by som mal spomenúť aj pôsobenie v rakúskej súťaži, kde nás bolo viacero slovenských hráčov a prakticky v každom celku čakali, že budeme mužstvo ťahať a podľa toho sa vlastne odvíjalo všetko. V každom prípade to bolo poučné.“
Akosi v týchto zastaveniach chýba Trnava. Nebolo nič, aj keď ste sa vlastne po tie roky točili okolo nej v nie až tak veľkej kilometrovej vzdialenosti?
„Byť bolo, lanárili ma pochopiteľne medzičasom aj do Trnavy. No jednoducho, vtedy to nešlo, nedohodli sme sa. Ale neboli v tom peniaze.“
V čom teda Ondrej Sakár vidí svoju športovú budúcnosť, bude to stále hádzaná, napríklad trénerstvo?
„Trénerstvo je veľmi ťažká robota, je to zodpovednosť za všetkých. V Hlohovci som ju zakúsil ako hrajúci tréner a spoluhráči to zo začiatku takto nevnímali. Teda to, že hráč môže byť zároveň aj tréner. Pomohlo vtedy angažovanie Mária Brezinu, ten ako hráč prevzal povinnosti na pivote a ja som predsa len mal voľnejšie ruky. V našom postavení bolo treba najprv myslieť a až potom konať. Ale podarilo sa a výsledkom bol postup do extraligy. Momentálne si robím trénerskú jednotku, hádam potom by mohol byť trnavský klub pre mňa na poprednom mieste. Je to možno sentiment, ale táto palubovka mi chýba a zápasy najvyššej súťaže na nej takisto. Nájde sa tu niekto, kto Trnavu zdvihne tam, kde patrí? Roky človek síce nezastaví, ale pri hádzanej chcem zostať.“
Edo KRIŠTOFOVIČ