Vyratúvať mená profesionálnych i amatérskych umelcov, ktorých vo svojej piešťanskej MM galérii a neskôr vo Fontáne predstavil mostarský rodák Srečko Mustagru
Vyratúvať mená profesionálnych i amatérskych umelcov, ktorých vo svojej piešťanskej MM galérii a neskôr vo Fontáne predstavil mostarský rodák Srečko Mustagrudič, by bolo poriadne pracné. Podávajú si tu kľučku už niekoľko rokov. Každý vie, že okolo „Piešťanca“ Srečka sa to vždy hemží celebritami. Ktovie, ako to robí, že pozvanie neodmietajú prezidenti, veľvyslanci, cirkevníci, poslanci, kapacity zo všetkých odborov ľudskej činnosti, vysokoškolskí profesori, ale aj známe tváre zo šoubiznisu, herci, podnikatelia...?
Spomeňme len tak námatkovo - osemdesiatku tu aj prezentáciou diela v prítomnosti prezidenta Rudolfa Schustera oslavoval sochár a medailér William Schiffer, bol tu Paľo Demeš so svojimi cestopismi, súborne sa predstavili maliari a sochári z Izraela, USA, Grécka, Chorvátska, Bosny a Hercegoviny, Francúzska, svoje fotografické spomienky na Londýn ukázal Patrik Jandák, atď., atď., atď. U Srečka sa možno dotýkať hviezd. Kardinál Korec, „teta“ Kolníková, Milka Zimková, Jan Rosák, na kadečo vyhrávajúci profesori... Ale raritou tu nie je ani Préverta recitujúci bratislavský rabín Baruch Myers - ako napríklad minulú stredu - 29. marca!
Tak to bolo vo Fontáne poriadne horúco! Prezident síce z návštevy Banskobystrického kraja nezdupkal, ale bol tu jeho poradca, prišla ministerka práce a sociálnych vecí Iveta Radičová, predseda Slovenského paralympijského výboru Ján Riapoš, jeho čestná predsedníčka Mária Machová, olympijský víťaz, tenista Miloš Mečíř, profesor Pavol Traubner, ako moderátori Miloš Bubán a Paťa Jariabková, herci, speváci, moderátori, primátori a starostovia, ale aj čelní manažéri známych firiem, napríklad Suzuki, Zentiva, Slovenský plynárenský priemysel... Všetci prijali Mustagrudičovo pozvanie účasťou vzdať hold sile ľudského ducha a ľudskej vôle.
Kresliť začal, len čo chytil ceruzku
Hlavnou postavou spoločenského stretnutia bol 23-ročný Piešťanec Róbert Rubint. Mladý muž, ktorého na invalidný vozík posadila muskulárna dystrofia, keď mal deväť a pol roka. Narodil sa ako naoko zdravé dieťa, rodičia však zakrátko vycítili, že niečo nie je v poriadku. Nad štvorročným lekári vyriekli ortieľ. Ešte niekoľko rokov chodil na vlastných nohách, tie však neodvrátiteľne slabli, slabli... až jedného dňa chlapca neudržali. Napriek tomu Róbert absolvoval základnú školu, ale pri prijímačkách na strednú školu neuspel.
„Nie je to tragédia. Od malička nemal rád čítanie, ale pracuje s počítačom, sleduje televíziu a z nich naberá vedomosti. Nezdá sa to, ale je veľmi múdry. Hoci nemá vzdelanie, dokáže informácie tak pochytiť, že veľa ráz sa čudujeme, koľko toho vie. Inteligentný je dosť,“ predstavila nám Róberta jeho mama Jana, pracujúca v zdravotníctve ako chemická laborantka.
Pretože Róbert kvôli vážnym problémom s dýchaním, ktoré rieši tracheotómia, nemôže rozprávať, jeho život nám sprostredkovala ona. Mladý muž jej rozprávanie pozorne sledoval, odobroval ho pohľadom, spokojným výrazom tváre a úsmevom. Streda bola pre neho mimoriadne vzrušujúci deň. Človek s jeho diagnózou toho totiž veľa robiť nemôže. Celý deň potrebuje pri sebe zdravotnú sestru a osobného asistenta. Po rannej toalete ide k najvernejšiemu priateľovi - počítaču, sedí pri ňom... Keď je unavený, ľahne a oddýchne si. Potom sa priberie kresliť. Kreslenie strieda s televíziou. Pekné počasie využíva na prechádzku.
„Všetko okolo seba detailne sleduje. Má trojrozmerné videnie a neskutočnú zrakovú pamäť. Čo si zapamätá, to potom kreslí. Nemá umelecké vzdelanie, je samouk,“ hovorí Jana Rubintová. Róbert, dedič talentu po svojom otcovi Arpádovi, vlastne kreslí od malička, od štyroch rokov. Skúšal to hneď, ako udržal ceruzku v ruke. Začínal ako každé chlapča - autami, transformérmi, prešiel na sci-fi, kozmické lode, v poslednom čase ho priťahujú postavičky a portréty. Rád pozerá japonské kreslené filmy a z nich si berie inšpiráciu. Vymyslel a nakreslil už aj vlastnú štúdiu auta, má talent na zostrojovanie, mohol by byť dizajnérom nových modelov áut... „Funkčné má iba prsty na –rukách, s ktorými dokáže zázraky...“ napísala nedávno v článku o ňom novinárka Lucia Laczkó.
Obraz cizeluje tri - štyri mesiace
„Ide mu to pomaličky. Skoro je unavený a prácu musí prerušiť. Je totiž detailista a perfekcionista, a keď cíti, že nemôže dať do kresby všetko, radšej kresliť prestane a pokračuje, až keď si odpočinie. Preto na jednom obraze pracuje aj tri – štyri mesiace. Jeho pracovným nástrojom boli vždy iba ceruzky, farbičky, a kedysi celkom na začiatku fixky. Vodové a olejové farby nikdy nepoužíval,“ prezradila mama a takto ho predstavila aj kurátorka výstavy Lucia Nicholsonová. „Róbertove obrazy sú jednoduché, a preto sú krásne,“ výstižne charakterizovala stoštyridsať vystavených kresieb. Zhoda krstných mien nie je náhodná, ide o tú istú Luciu v dvoch pozíciách.
A ešte trochu všednej prózy. Robo rád zje všetko, mimoriadne však vyprážané jedlá - rezne, tatarskú omáčku, zemiakový šalát. Nevyberá si sám, necháva to na mamu. Má o dva roky staršiu sestru Viktóriu, ktorá sa o neho starala, vodila ho do školy, robila s ním úlohy a má ho veľmi rada. Robo je vlastne i strýko, lebo sestra má dcérku Nicol.
„Pri Robkovi musia byť stále dvaja ľudia – zdravotná pomoc a fyzická pomoc.
Asistenciu nám platí štát, zdravotnú sestru hradíme z vlastného vrecka. Pokiaľ by žil sám, pochybujem, že by to finančne zvládol, aj keď dôchodkových osemtisíc aj niečo nezarobia ani niektorí ľudia, ktorí chodia do roboty,“ zverila sa mama.
„Obrazy mal Robino dlho uložené a neukazoval ich nikomu. Až po televíznej relácii sa Strečko Mustagrudič ozval a požiadal nás o stretnutie. Stretli sme sa niekoľkokrát a ja som pochopil, že čo hovorí, myslí úplne vážne. Že chce obrazy vystaviť, lebo cíti, že niečo na nich je. Akiste to bude predovšetkým tá Robinova trpezlivosť a mravčia práca, ktorú do kreslenia napriek progresívnej chorobe vkladá. I keď je pre neho každou sekundou ťažšie maľovať... Vidím na ňom úžasnú radosť, že môže vystaviť svoje obrazy,“ povedal Arpád Rubint, charakterizujúci svoj vzťah so synom: „Sme dve telá, ale jedna duša a jedno srdce...“
Hold tým, ktorí sa nevzdávajú
Otec myšlienky Srečko Mustagrudič pripravil spolu s mestom Piešťany, ktoré sú vlaňajším laureátom ocenenia Oskar bez bariér krásne stretnutie „umelcov života“. Róberta - ktorý kreslením prekonáva svoju diagnózu, jeho kamarátov 9-ročného Martinka Jopu a 6-ročného Davida Snopeka, i niekoľkých ďalších vozíčkarov, ktorí to nevzdali. Najvýznamnejší a najúspešnejší - predseda Slovenského paralympijského výboru Ján Riapoš, tenisový medailista kedysi milujúci hokej, ktorý po autohavárii už trinásť rokov neopustil vozík, pripravil prekvapenie:
„Robo je oveľa väčším víťazom ako my všetci dokopy. Jeho obrazy sú okno, ktoré nám otvoril dušou. Dovoľte mi, aby som ho menoval za člena paralympijského družstva, pretože takého silného bojovníka potrebujeme!“ oznámil a požiadal čestnú predsedníčku Slovenského paralympijského výboru Máriu Machovú a olympijského víťaza Miloša Mečířa, aby oficiálne uviedli do kruhu paralympijskej rodiny Robka Rubinta...
O pozitívnej energii, sile človeka, víťazstve nad nešťastím, chorobou a životom bolo maximálne emotívne stretnutie, konané pod oficiálnou hlavičkou výstavy Róbert Rubint - obrazy „Môj svet“. V jeho závere ohlásil Ján Riapoš posledné prekvapenie: Miroslav Habala, riaditeľ firmy Suzuki Slovensko odovzdal Róbertovi symbolický kľúč od darovaného auta, ktoré prispeje k jeho mobilite.
Pýtate sa, prečo sa Srečko Mustagrudič v tejto veci angažoval? „Viedol ma k tomu aj umelecký motív. Štyridsať rokov som zberateľom výtvarného umenia. Vždy som kupoval obrazy, na ktorých som videl, že majster na nich dlho makal. A ten drobec je nielen majster, ale aj šampión. Bolo mi cťou sa s ním zoznámiť,“ objasnil Srečko. Vlastne – niet čo dodať.
Janka Pekarovičová
Foto: autorka
Môže takto kresliť každý s muskulárnou dystrofiou?
Odpovedá profesor Pavol Traubner:
„V prvom rade si myslím, že kto robí takéto obrazy, musí mať talent. Pri muskulárnej dystrofii dochádza k úbytku svalstva. Preto Róbert, ktorý talent má, má aj oslabené končatiny. Kresliť je preto pre neho veľké umenie. Vyžaduje si to nadľudské úsilie. Je tragédiou, že taký nadaný chlapec je postihnutý genetickou chorobou, spôsobujúcou slabosť končatín, obmedzenú hybnosť. Nemôže zrealizovať to, čo by dokázal ako zdravý človek urobiť pre celú generáciu ľudí. Jeho choroba, ktorá sa, žiaľbohu, v súčasnosti nedá liečiť, má progresívny charakter. Düschenov typ dystrofie patrí k najzákernejším a najprogresívnejším...“
Stačí vozíčkarovi osemtisícový dôchodok?
Odpovedá ministerka Iveta Radičová:
„Tie peniaze má sám pre seba. Pokiaľ viem, rodičia ako príspevok na starostlivosť o neho poberajú 16 300 korún mesačne. Ako pomoc, ktorú dávame do tejto rodiny. Nehovorím, či je osemtisíc veľa, alebo málo, ale je to suma, ktorú dostáva 160 tisíc zdravotne postihnutých na Slovensku. Keď to zrátame dokopy, základné potreby, ktoré majú, to môže pokryť. Bola by som rada, keby peniaze viac využívali na svoje uvoľnenie a trávenie voľna.“
