Do predajne s invalidným vozíkom nie!

la, aby som kočík odložila a išla nakupovať bez neho. Upozornila som ju, že to nie je kočík, ale invalidný vozík, ona však len mykla plecom. To ma veľmi dojalo a z predajne sme odišli,“ povedala nám nešťastná matka, ktorej dcérka je už v detstve pripútaná na invalidný vozík.

Kristínka je krásne osemročné dievčatko, ktoré navštevuje bežnú základnú školu a má výborné výsledky. Len nožičky ju akosi nechcú poslúchať a tak jej každodenným pomocníkom je invalidný vozík Ako nám sama povedala, veľmi rada chodí po obchodoch. „Vyžívam sa v babských nákupoch,“ podotkla so šibalským pohľadom, jej vlastným. Ten deň si podľa slov jej mamy, chceli spríjemniť vychádzkou do mesta a kúpiť si nejaké tie drobnosti. Popri starostiach, ktorým musí Kristínka každodenne čeliť, sa tešili, že si urobia radosť. Navštívili viacero obchodov a všade sa stretli s pekným prístupom zo strany predavačiek. „V iných obchodoch bolo tiež veľa ľudí, ale predavačky nám vychádzali v ústrety, aj tovar z uličiek poodkladali, aby sme mali s vozíčkom lepší prístup. Boli sme im veľmi vďačné,“ skonštatovala pani Tavaliová, podľa ktorej je veľmi dôležité, búrať vozíčkarom bariéry, lebo i bez nich majú dosť starostí. „Chápem, že v predajni bolo veľa ľudí a preto mohla byť predavačka nervóznejšia, ale napriek tomu si myslím, že jej správanie nebolo na mieste. Viete, Kristínka, je veľmi vnímavá a všetko, každý škaredý pohľad či zlé slovo ju zasiahne oveľa silnejšie ako nás zdravých,“ doplnila pani Tavaliová.
Predavačka zo spomínanej predajne k nám bola veľmi ústretová, hoci sa jej len ťažko rozprávalo cez slzy, ktoré jej okamžite zaliali oči „Veľmi ma to všetko mrzí. Viete v obchode sme mali veľa zákazníkov a nevšimla som si tú pani s invalidným vozíkom. Myslela som si, že to je kočík. Rada by som sa tým ľuďom ospravedlnila, aj ich dcérke, celé to bolo veľké nedorozumenie.“
Kristínka je podľa slov jej mamy, veľká bojovníčka a po všetkých operáciách, ktoré musela absolvovať, ju len tak niečo nezlomí, hoci v ten deň ju srdiečko poriadne zabolelo. „Je však veľmi cieľavedomá a chce ísť všade tam, kde ostatné deti. Ak je to čo i len trošku možné, vždy sa jej to snažím umožniť,“ ukončí náš rozhovor pani Tavaliová a dodá, že by chcela len poprosiť všetkých ľudí, o trošku viac citu a ohľaduplnosti nielen pre jej dcérku, ale pre všetky postihnuté deti a ich rodičov.
Renáta Kopáčová