Vtedy sme spodné prádlo alebo plavky nepoznali...,“ spomína na zašlé časy detstva osemdesiatštyriročná teta Mária Ješková, rodená Talajková z Červeníka.
Izbu folklórnych a ľudových tradícií v obci Červeník pripravilo občianske združenie Tradície minulosti – mosty k budúcnosti. Jeho cieľom je zachovať exponáty dochovaných krojov, zariadenia sedliackeho domu i artefaktov ľudového umenia vytvorených v obci.
Na Veľkú noc plánujú slávnostné otvorenie izby, v ktorej sústredili množstvo krojov, od pracovných po sviatočné, ale i dobového nábytku a náradia. ,,Dievčence nosili vo vlasoch stužky modrej farby. Pracovné oblečenie pozostávalo zo sponníka, na ktorom boli šnórky. Jeho súčasťou boli aj vyšívané rukávce. ,,To je niečo podobné ako dnešné blúzky,“ vysvetľuje Emília Mačurová, spolupracovníčka. Typický verešvárske boli vyšívané modro-červenou niťou,“ vysvetľuje členka združenia Marta Hesková. K sviatočnému kroju patrili prucle. Nevydaté ženy ich nosili v zelenej farbe, na hlave mali čepiec. ,,Takisto mali zásteru vyšívanú na zeleno. Pri varení však nosili futku, bielu zásteru. Napríklad aj pri príprave hrtánok,“ doplňuje M. Hesková. Hrtánky sú zdobené cestoviny, na ktorých si vždy pochutili všetci svadobčania.
Vydatá žena mala vo vlasoch modrú stužku. ,,Po svadbe už nosila sviatočnú zásteru. V nedeľu do kostola si obliekali rukávce. V kroji chodili najmä na Božie Telo, Veľkú noc a iné väčšie sviatky,“ vysvetľuje Anna Ješková, dcéra tety Ješkovej.
Chlapčenský pracovný kroj pozostával z konopných gací, zarábanej košele, teda červenej farby. Pod krkom nosili žinky – mašle. ,,Keď dievčatá chceli ísť do dediny na prechádzku, nosili červené sukne. Občas si svoje zástere vyšívali zelenou farbou,“ hovorí E. Mačurová.
Kroje sa v Červeníku nosili do päťdesiatych rokov minulého storočia. Potom ich prevalcovala nová móda. ,,Ženy sa dali na pánske a panské oblečenie. Dnes chodia u nás v kroji tak tri – štyri babky. Ale len v obyčajných. Sviatočné, tie sa už vôbec nenosia. Je to veľmi náročné na údržbu,“ podotkne A. Ješková.
V zime nosievali ženy kacabaju. Jupku si obliekali vtedy, keď bolo chladnejšie. ,,Bolo to prechodné. Ak zimy prituhli ešte viac, ostával už len kožuch alebo kabát,“ hovorí teta Ješková. Muži sa hriali v huniach, ktoré boli až po zem. Takisto mali aj madové kožuchy.
V mladých časoch tety Ješkovej stál bežný kroj okolo päťsto korún. ,,Bolo to veľmi veľa, veď za meter zbožia sme platili 60 korún,“ spomína. Keď si chcela kúpiť stužku alebo i celý kroj, musela si naň našetriť. Chodievala na trh predávať mrkvu. Viazaničku za korunu. ,,Raz som šla na výkladný hlohovecký jarmok, v koši naložená mrkva. No v tom množstve šiatrov a vystaveného tovaru som len pobehovala a obdivovala krásu výšiviek. Nič som nepredala a všetok náklad som priniesla domov,“ zažartuje po rokoch. V tých časoch mala pätnásť rokov a podľa nej šiatre s tovarom na jarmokoch boli niečo ako dnešné obchodné domy. ,,Dovážal sa sem produkty z orientu, obchodníci z Damašku predávali hodvábne látky, stužky, bohato vyšívané prúcle. U nás sa cenili najmä tie, pretože boli z cudziny a veľmi drahé,“ skonšatuje. Keď táto móda skončila a obchodníci prestali chodiť, museli si kroje vyšívať dievčatá samé.
Ľudový odev obyvateľov Červeníka – Verešvára je západoslovenský typ. Obliekal sa podľa prísnych pravidiel. Presne určovali, čo má nosiť slobodné dievča, čo muž, aký má byť sviatočný a aký robotný kroj. Mnohé súčasti krojov sú veľmi vzácne. Napríklad zlatom vyšívané čepce. Tie sa dedili z generácie na generáciu a ,,museli sa veľmi šanovať. Preto sa nám dochovali v takom dobrom stave.“
Súčasťou izby tradícií sú aj dobové fotografie, ktoré zachytávajú staré pivnice, stodoly a život ľudí v Červeníku. Združenie Tradície minulosti – mosty k budúcnosti v súčasnosti pripravuje projekt spolupráce s rakúskou obcou v oblasti folklórnych zvykov.
Rasťo Piovarči