„Svoj život nevnímam ako bytie v tme“

Namiesto očí má protézky, ale svoj život nevníma ako bytie v tme. Nepodlieha sebaľútosti a nemyslí si, že má zlý život. Verí v to, že raz niekto vymyslí metódu, ktorá jej pomôže uvidieť svet. Neexistuje spôsob, ktorým by sa dal chápať aspoň zlomok jej vnútorného sveta. My sme sa však napriek tomu snažili. Pochopiť, ako sa skutočne cíti a predstaviť si nepredstaviteľné.

Jeden prípad z milióna

„Na začiatku to bolo ťažké,“ spomína si Silvia Hanová (23) z Trnavy, ktorá sa narodila predčasne a preto musela po narodení na určitý čas zotrvať v inkubátore. Osud sa s ňou nehral. Možno mal iný zámer a rozhodol sa, že Sisa bude pre mnohých vzorom. Dievčatku daroval do vienka nezabudnuteľný a zvonivý smiech a na druhej strane ju poznačil slepotou. Sisa je nevidiaca už od narodenia, hoci tvrdenia niektorých odborníkov hovoria o tom, že žiadny človek neprichádza na svet slepý. Slepota sa vraj u dieťaťa dostaví až po niekoľkých hodinách, ba až dňoch.
Prvýkrát nás Silvia šokovala, keď nám povedala, že nemá vlastné oči. „To sú len protézky,“ povedala. „Oči mi museli vybrať, pretože som v nich mala vysoký tlak. Jedno oko mi vybrali, keď som mala sedem rokov a druhé v jedenástich.“ A nám už od začiatku bolo jasné, že toto rozprávanie sa nezaobíde bez pocitov chvíľkovej bolesti, aj napriek tomu, že statočnosť usmievavého dievčaťa nemá hraníc. „Asi pred dvoma rokmi som podstúpila sedem operačných zákrokov za sebou. Rozrezávali mi vnútro, aby mi trochu zväčšili otvory. Žiadna protéza mi v nich nechcela sedieť a vyhadzovali sa mi von z očí.“ Sisa je jeden prípad z milión a o tom svedčia aj jej špeciálne nebovo modré protézy, ktoré jej vyrábali až v Nemecku. „U nás na Slovensku sa vyrábajú iba z akrylátu. Lenže doktor mi naň zistil silnú alergiu a preto mi ich museli dať zo skla. Moje očné otvory sú veľmi atypické a nesedí v nich hocičo. Aj tieto, ktoré nosím teraz, ma neskutočne režú. Nie sú vyrobené presne do mojich otvorov a stále to nie je také, aké by to malo byť. Mám neustále bolesti. Páli ma to, svrbí i slzí a v poslednej dobe sa mi to dosť vymyká spod kontroly,“ posťažovala si. „Mám dni, kedy len tak ležím a nepohnem sa z postele. Mávam strašné bolesti a cítim sa veľmi zle. Ani tento deň nepatrí medzi moje najlepšie, ale je pre mňa dôležité, aby sa o nás dozvedeli aj vidiaci.“
Priznali sme si, že vžiť sa do situácie nevidiaceho človeka, ktorý je odkázaný na svojho asistenta, dlhú bielu palicu či vodiaceho psa, asi nebude až také jednoduché. „Možno by ste to mohli zistiť tak, že by ste chodili so zaviazanými očami,“ zareagovala Silvia, ktorá veľmi rada chodí po obchodoch a má špeciálnu záľubu v pestrofarebných príveskoch, elektronike a literatúre z lekárskeho prostredia. „Od svojich šiestich rokov som bola na internáte v Levoči, kde som chodila aj na základnú školu. Pred troma rokmi som vyštudovala čalúnictvo a vrátila som sa späť do Trnavy. Nechcem to robiť, nebavilo by ma to. Radšej by som študovala ďalej, ale zdravotný stav mi to nedovoľuje. Problémy s očami sa mi dokážu zhoršiť v priebehu hodiny.“ Napriek tomu ju však láka fyzioterapia a masérstvo.
„Neviem, či sa mi to podarí, ale masáže by ma veľmi bavili. Nemám to ľahké. Lekár povedal, že sa to zlepší, až budem mať protézy presne do mojich otvorov. Zápal sa však už nedá vyliečiť, pretože je chronický. Pred mesiacom mi dokonca začali praskať cievky, ale našťastie to pomaly ustupuje.“ Protézy si vyberá i zakladá sama, pretože otvory je potrebné ošetrovať, vyplachovať, mastiť i kvapkať. A hoci mnoho nevidiacich nedokáže hýbať svojimi očami, Sisa to vie akoby mala svoje vlastné.

Hnevá ma, keď nás odcudzujú

„Pre nás je dôležitý hmat a sluch. Počujeme oveľa viac ako vy. My máme tak vyvinutý sluch, že počujeme aj také veci, ktoré vy ani nezachytíte. Myslíte si, že nič sa nedeje a pritom sa niečo deje,“ presviedčala nás Silvia.
„Keď sa so mnou človek zhovára, väčšinou ho hodnotím podľa hlasu. Stáva sa, že ak človek nemá pekný hlas, tak mi väčšinou nie je sympatický. Podľa hlasu viem určiť, aký ten človek je, akú má povahu a dokážem si ho aj predstaviť.“ Počas našej návštevy nás nezbednica niekoľkokrát dokázala dojať, ale aj poriadne rozosmiať. Po prvýkrát vtedy, keď nám začala rozprávať o svojej televíznej mánii. „V poslednej dobe milujem oddych. Celý deň som v izbe, mám pustený televízor a pozerám. No ani nie, že ho pozerám, ja ho mám len tak zapnutý a robím sa, že pozerám. Už som z neho chorá. Ráno ho zapnem a v noci vypnem.“ Okrem toho má však aj inú záľubu.
Nedávno si totiž kúpila nový elektronický klavír, aby mohla pokračovať vo svojej hudobnej a speváckej kariére. Svoje sklony k hudbe objavila už dávno, keď jej tatko ešte ako malému dievčatku priniesol harmoniku, ktorú pre svoju dcéru kúpil kdesi na stanici. „Dokázala by som sa pripojiť k hocijakej kapele. Do orchestra by som však určite nešla,“ povedala nám hudobníčka a speváčka v jednej osobe. Má dokonca aj svojho manažéra, ktorý jej robí hudbu a skladá piesne. A predtým, ako nám pustila svoje vlastné CD, si ešte stihla sadnúť za klavír, aby na ňom zahrala. V momente, ako k hudbe pridala spev, do izby vstúpilo Slnko. „Niektorí nevidiaci sú svetlo citliví, ale ja nie som. Ja iba cítim teplo,“ zasmiala sa Sisa, ktorá nadovšetko miluje tikot hodín. „V izbe mám štyri hodiny a každé tikajú inak. Mám to rada, keď zaspávam. Znie to ako spev hodín.“ Hoci Silvia nemá vo zvyku brať si veci osobne, najviac ju sklamalo, keď jej nevyrobili tie pravé „očká“. „Tiež ma občas hnevá, keď nás niektorí odcudzujú alebo porovnávajú. Pritom každý z nás je iný. Niektorí nevidiaci sú menej, iní zasa viac samostatní a sú aj takí, ktorí sú až príliš samostatní a vidiaci si to nevážia. Mnohí z nás však ovládajú prácu s počítačom, sú neskutočne perfektní maséri a môžu pracovať aj ako asistenti.“

Viera jej dáva nádej

Sisa by najnovšie veľmi chcela vodiaceho psa. „Potrebujem však pomalého, pretože pomalšie prejdem viac, no neviem, ako by sa znášali s mojím kocúrom.“
Keď sme sa jej opýtali, či je zmierená s tým, že už nikdy nebude vidieť, odpovedala: „Nikto mi nepovedal, že do konca života nebudem vidieť. Existujú rôzne spôsoby.“ Nádej umiera posledná a ako nám povedala, bez viery by nedokázala to, čo dokázala. „Verím v Boha a viera mi dáva veľa. Aj Ježiš si toho mnoho vytrpel a práve to mi dáva odvahu ísť ďalej. Je príjemné sa pomodliť a urobiť niečo, čo je pekné a čo mi spôsobuje radosť. Takto mám nádej, že aj keď to bude ťažké, s pomocou lekárov a s pomocou božou to určite zvládnem. V tomto prípade je pre mňa lekár veľmi dôležitý, pretože sa stará o to, aby som sa necítila zle a povzbudzuje ma k tomu, že bude lepšie.“
Ako prvú by chcela vidieť svoju kamarátku Veroniku. „Je pre mňa veľmi dôležitá, pretože ma veľmi drží a nebyť jej, asi to vzdám. Prestala by som nosiť protézy a vysadila by som všetky lieky. Ale to by asi tiež neviedlo nikam.“ A potom nám poukazovala všakovaké zázračné veci, ako rozprávajúcu váhu a náramkové hodinky, ba aj rozlišovač farieb.
Ani raz nepotrebovala našu pomoc a všetko zvládala brilantne.
Ako inak, pri odchode nás opäť dostala, keď sa nás opýtala: „A viete, aká je moja obľúbená farba?“
„Ružová,“ odpovedala a my sme pochopili, že tomuto dievčaťu sa len tak hocikto nevyrovná.