Na šibalstvá nikdy nie je neskoro

povinností, ktoré pre mňa ako novinárku vyplývajú aj cez víkend, som nejako pozabudla, že táto nedeľa bola predsa len trošku iná. Pripomenul mi to najskôr popoludňajší telefonát od mojej maminy, ktorá mi už 26 rokov farbisto opisuje môj príchod na svet, ďalší telefonát od sestry, ktorá mi nezabudla pripomenúť, že za socializmu by som už rok platila starodievockú daň a otcov, či už so mnou prestali plieskať všetky hormóny. S úsmevom podotýkam, že človek je taký starý,+- aký sa cíti. Podľa rodného listu mám oficiálne 26 rokov, podľa toho ako sa cítim – tiež. Pracovnú zodpovednosť beriem vážne, plním sľuby, platím načas účty, odkladám na dane a šetrím na auto. Čo sa týka ostatného „mimoprofesného“ života, v každom z nás sa skrýva kus dieťaťa. Vymýšľame akoby sme aspoň načas zabudli na „dospelácke“ povinnosti, vyrazili si z kopýtka a zabávali sa na veciach, ktoré nie sú až také vtipné, ale v spoločnosti správnych ľudí nám tečú od smiechu slzy. Keď sa mám obzrieť za tým, čo som dosiaľ v živote zatiaľ dosiahla, tak môžem byť spokojná. Mám dobré zamestnanie a ukončené vysokoškolské vzdelanie. Napriek tomu si myslím, že keby som nemala okolo seba tých správnych ľudí, nebola by som to ja a nedokázala by som robiť tie uletené veci. Mám skvelých spolubývajúcich, tri absolútne úžasné priateľky, kamarátov, ktorí sú do koča i do voza, nenahraditeľnú rodinu a vynikajúci pracovný kolektív. Náš vekový priemer sa pohybuje práve okolo 26-27 rokov, čiže sme už seriózni dospelí ľudia. Vek je len štatistický údaj, podľa ktorého si nás ostatní ľudia nikam zaradia. Netreba ho brať vážne, len ho akceptovať ako neoddeliteľnú súčasť života. Na šibalstvá nikdy nie je neskoro, na štvoritú zmrzlinu koncom jari tiež a na smiech pri filmoch typu Účtovník Fantozzi tiež netreba mať diplom. Jedno ma však teší určite. A to, že už neexistuje starodievocká daň...
Tatiana Čuperková
športová redaktorka