Prišla móda po starých babkách

é folklórne skupiny majú členov od najmladších až po dôchodcov. No a my sme tu samí mladí, od pätnásť rokov do tridsať,“ hovorí Miroslav Sklenár, vedúci súboru. ,,Jeden z nás má cez tridsať, ale medzi nami sa to schová,“ zažartuje zástupca vedúceho Stanislav Miklovič. Ten popri súbore spieva i s punkovou skupinou z neďalekého mestečka Leopoldov. ,,Folklór aj rock, to ide dohromady, stále je to hudba ľudu.“
Pôvodný súbor vznikol v Červeníku veľmi dávno. ,,Naše mamy hrávali najprv v divadle, až neskôr sa začalo spievať a tancovať. Takže tých štyridsať rokov už určite existuje,“ zaspomínajú spoločne. ,,V každej dobe sa zíde partia mladých ľudí, ktorí majú chuť a záujem udržať dedinský folklór v tej forme, v akej sa v danom období nachádza.“ Pretože aj ten má svoj vnútorný vývoj. Nie je to strnulá statická hudba.
,,Ja som začínal s populárnymi piesňami. Otec ma prihlásil do televíznej súťaže Šmykľavka. Tam som vyhral prvé miesto. Istý čas som hral na trúbku v rockovej skupine, no vyhodili ma pre nedisciplinovanosť. Tak som sa vrátil k folklóru, v ktorom pôsobím doteraz,“ spomína Samo Lacheta, trubkár a spevák.
V súbore nacvičujú len pôvodné verešvárske piesne. ,,Nemáme žiadny spevník. Všetko máme len z ústneho podania od prababiek, starých mám a našich rodičov. Takto sa to prenáša už veľa generácií,“ vysvetľuje M. Sklenár. Takýmto prenosom sa však upravujú melódie i texty. Občas dokonca vznikne nový nápev i slová. ,,Je to dlhoročný cyklus. My si nezapisujeme ani noty. Neexistuje žiadna archivácia, okrem záznamov našich vystúpení. Všetko je založené len na odovzdávaní informácií,“ doplňuje S. Miklovič. Sú to piesne staré cez stopäťdesiat rokov. ,,Vznikajú aj nové, ale nikto nevie, kto ich zložil. Ide to z ľudu,“ hovorí M. Sklenár. Podľa neho ich verešvárske babky upozorňujú, že niektoré sa u nich nikdy nespievali, ale ,,my ich už považujeme za naše. Sú stále ľudové, i keď vznikli pred pätnástimi rokmi. Pre starých to je niečo nové, ale my už to považujeme za našu súčasť.“ ,,Ja som nevedela spievať, až pri ľudovkách som zistila, že mám hudobný sluch. V nich je ukryté akési tajomstvo, nielen v textoch, ale aj v čarovných melódiách,“ vysvetľuje Dominika Miháliková.
Námety pre svoje predstavenia čerpajú najmä zo starého verešvárskeho súboru. ,,Oni nás naučili čo a ako, no a teraz už sú na folklórnom dôchodku, preberáme štafetu,“ zažartovali. Robia program podobný známemu Roku na dedine. Začínajú pochovávaním basy, pokračujú letným žatvami a dožinkami, na jeseň sú to svadby. ,,To je naša špecialita a také spestrenie.“

Pochovávanie basy znamená koniec fašiangových zábav a plesov. Začína sa štyridsaťdňový pôst. ,,Je v tom symbolika – nebude žiadna muzika. Až na Veľkú Noc sa opäť zrodí,“ vysvetľuje S. Miklovič.
Celá hra začína fašiangovým tancom – voľnou zábavou. Potom pokračujú pochovávaním basy. ,,Odčítavame litánie, farár prečíta kázeň, zaspievame smútočnú pieseň a prejde smútočný sprievod,“ doplňuje S. Miklovič. Basa je mŕtva. Zakryjú ju plachtou.
Celý obrad má v Červeníku dlhoročnú tradíciu. Poslednú zábavu, ktorá nasleduje, odohrá dychová hudba. ,,Nie sme však žiadny sedláci, vieme sa zabaviť aj na inú hudbu ako len na ľudovky,“ podotkne Mária Havrlendová.

Rasťo Piovarči