Podnikateľ s históriou

Už roky je pre Slovákov učiteľom dejepisu. Bol novinárom, písal prozaické knihy, no do povedomia verejnosti sa dostal najmä dokumentárnymi filmami o dejinách a historickou literatúrou faktu. Pomedzi dejinné skutočnosti a objavy vždy prepašuje príbeh, až sa napokon zmenia na dobrodružstvo, ktoré skoro zakaždým vyústi do rovnakého konca, ku príznačnej vete: Azda to bolo tak, azda celkom inak... Je zakladateľom vydavateľstva Rak, ktoré za svoju Kroniku anonymného notára kráľa Bela získalo prestížnu cenu UNESCO v súťaži Najkrajšie knihy sveta za rok 2001. Minulý rok mu vyšiel štvrtý diel knižného cyklu Stopy dávnej minulosti- Slovensko v Uhorskom kráľovstve. Od roku 1972 žije v Budmericiach. Novinár, spisovateľ, historik, vydavateľ a podnikateľ v histórii- Pavel Dvořák.

Historici o vás hovoria, že ste spisovateľ, spisovatelia vravia, že ste novinár a novinári, že ste historik. Za koho sa pokladáte?
Autorom tohto výroku som ja sám. Píšem literatúru faktu a tá je trochu interdisciplinárna. Je to rozprávanie o vede a medzi novinárčinou a tým ostatným je rozdiel skôr v tom, kde to je uverejnené. Noviny majú svoje rozsahové zákonitosti .V zásade si myslím, že to čo robím je zostavené zo všetkých troch prvkov. Koniec koncov som začal ako novinár, ale ako novinár som robil aj históriu. Takže zo všetkého najmenej sa asi cítim byť spisovateľom.

Vraví sa, že história je učiteľka života. Naučili vás dejiny niečo do života?
Všeličo sa o histórii vraví. Mám zbierku rôznych múdrostí o dejinách a musím povedať, že nie všetci myslitelia sa históriou nadchýnali. Napríklad slávny francúzsky básnik Paul Valéry to napísal takto: ,,Dejiny sú nejnebezpečnejším produktom vypracovaným v laboratóriach nášho rozumu. Pobádajú k snom, opíjajú národy, prebúdzajú v nich falošné spomienky, zveličujú ich reflexy, rozjatrujú ich staré rany, zbavujú ich pokoja a uvrhujú ich do mánie a velikášstva alebo stihomamu.”
Ja si myslím, že z dejín sa poučí kto chce , kedy chce a ako chce. Práca historika spočíva v tom, aby vrátil to, čo bolo. A keď už mám povedať nejakú sentenciu, tak najlepšia je tá od Františka Palackého: ,,Padni, komu padni.“ Keď niečo objavím, nájdem, v takom prípade to musím oznámiť svetu bez ohľadu na to, či to slúži tomu, čo chcem, alebo nie. Je veľkou chybou ak sa problémy súčasnosti riešia za pomoci predkov. Oni mali svoje problémy, ktoré boli oveľa vážnejšie.

História vždy bola v službách ideológie. Či už to boli romantické snahy národného obrodenia, autonomistické snahy Slovákov, o komunizme nehovoriac. Je aj dnes história v slúžkou ideológie, alebo sa z toho už vymanila?
Sú historici, ktorý sú stále v službách ideológie a sú aj takí, ktorí pracujú nezávisle na všetkom ostatnom. Výhodou súčasného režimu je, že to je možné. Povedzme aj za komunistov mohol robiť ktokoľvek, akúkoľvek históriu, no musel sa zmieriť s tým, že to nebude publikované. Slobodná tvorba je otázkou vnútornej slobody a vnútorného odhodlania.

Cítili ste niekedy aj za tohto režimu na sebe tlaky, aby sa dejiny interpretovali inak než podľa hesla- Padni komu padni?
Nie. V súčasnosti to už nie je ani dosť dobre možné. Najmä v mojom prípade to nejde. Pretože ja som svojbytný človek, som podnikateľ v histórii, živnostník. Takže ja naozaj môžem robiť, čo chcem, pravda s tou výhradou, že ma to musí uživiť, to sa však dotýka skôr množstva práce. Samozrejme mám aj kritikov. Chodím na besedy a občas sa stretávam aj s tým, že niektorí ľudia voči mne vystupujú agresívne a, samozrejme, je tu veľa ľudí , ktorí ma upozorňujú na niektoré chyby, často aj údajné chyby.

Medzi kritikov patrí aj historická, akademická obec. Často vás kritizujú pre váš popularizačný štýl. Kvôli nemu vám azda prikladajú aj menšiu mieru vážnosti. Je takpovediac dobrodružné, detektívkové nazeranie na dejiny vašim, prístupom, alebo je to len daň za samotnú popularizáciu?

Výhrad bolo viac na začiatku, v súčasnosti ich ubudlo. Klamal by som keby som povedal, že nie sú, ale sú skôr výnimkou. Mám v historickom ústave veľa priateľov. Vydávam práce slovenským historikom a som už starší ako väčšina z nich, ba dokonca značná časť z nich sa dala na históriu a archeológiu aj pod mojím vplyvom. Takže si myslím, že to už nie je veľmi aktuálne a výhrady, ktoré niekto voči mne môže mať, sú skôr osobné, než zásadové. A čo sa týka takzvanej popularizácie, myslím, že to vychádza aj zo mňa. Nudia ma dlhé zovšeobecnenia u iných aj u seba. Mám takú dobrú poistku, keď sa začnem nudiť pri písaní, alebo čítaní toho, čo chcem použiť, tak viem, že treba skončiť a odľahčiť to, alebo skrátiť. Navyše moja literárna skúsenosť je o príbehoch. Prvá kniha, ktorú som napísal, no nevyšla, nakoľko ju za komunistov nedovolili vydať, boli poviedky. V podstate som vždy tvoril v poviedkach. Snažím sa, aby aj v mojich historických prácach bol príbeh, ak tam je, tak sa to dobre číta, vníma , počúva.

Čo je príčinou ľahostajnosti Slovákov ku svojej histórii a kultúre?
Vzťah k dejinám sa určite lepší. Je to lepšie než pred dvadsiatimi, či tridsiatimi rokmi. To viem zo svojich osobných skúseností. Je však isté, že mnohí Slováci nemajú radi slovenskú kultúru. To vidíme aj dnes. Stačí sa pozrieť na boje o národné divadlo alebo na diskusie o spore umelcov s ministrom kultúry na internete. Je neuveriteľné, ako niektorí Slováci priam pohŕdajú slovenskou kultúrou. Neviem si predstaviť, že by si Česi predávali národné divadlo. Vláda, ktorá by mala predávať národné divadlo, by to stopercentne presunula na tú nasledujúcu. A u nás boli preteky, kto ho predá. Pamätám sa aj na vyhlásenie ministra financií, ktorý povedal, že kniha je rovnaký tovar ako čokoľvek iné. Súčasný politický stav ukazuje, ako si Slováci nevážia svoju kultúru. Keď si pozriete vyjadrenia špičkových slovenských politikov, tak zistíte, že bicyklujú, hrajú tenis, behajú maratón a skáču bungee jumping, ale nepočuli ste jediného, že by sa pochválil návštevou divadla, kina, alebo si prečítal dobrú knihu. Táto doba so svojim racionalizmom, kultom peňazí a najmä kultom úspechu je protikultúrna. Dnes sú hviezdičky zo Super Star oveľa vyzdvihovanejšie, slávnejšie a propagovanejšie ako napríklad sólisti národného divadla. Vinníkom je kult úspechu. Navyše slovenská kultúra je malá a jazyková bariéra jej v niektorých žánroch bráni, aby prenikla do sveta Nemôže sa oháňať svetovými úspechmi ako opera, symfonická hudba, či výtvarné umenie. Ale je to určite lepšie ako predtým. Často chodím na besedy a stretávam sa tam s tisíckami ľudí. Chodia tam aj deti, aj pekné dievčatá, aj ľudia v produktívnom veku a starší ľudia. Raz som šiel po ulici a oproti mne kráčal chlapec, asi prvák, druhák , vpredu mu chýbali predné zuby a zakričal na mňa ,,Ujo bolo to super!“. Mal som tam svojho diváka. Lepšiu recenziu som ešte nezažil.

Toto však zrejme nie je len otázkou politiky a financií, ale aj individuálneho prístupu samotných Slovákov. V čom teda po tejto stránke tkvie rozdielnosť, medzi nami a našimi západnými susedmi?
Je to do istej miery historická danosť. Susedné národy si začali budovať svoju históriu o dve až tri storočia skôr. Archívne, originálne pramene českej histórie začal vydávať Karel Jaromír Erben, veď to je skoro 200 rokov a Slováci si svoje pramene s obrovskými problémami začínajú vydávať teraz a autentické pramene, teda latinské, nemecké, maďarské pramene vôbec nie. Je tu veľké meškanie oproti susedným národom a táto priepasť, bohužiaľ, rastie.
Nuž, a problém možno väzí aj v historikoch. Nedávno sa kolega na Trnavskej univerzite pýtal istého profesora, na čom teraz ohľadom Trnavy tunajší historici pracujú. A bolo mu povedané, aby ich nechal na pokoji, nech si v kľude robia svoju prácu...

Takí historici sú, a všade. Moja žena sa nedávno vrátila z vedeckej konferencie v Olomouci, a aj tam na otázku, kde sú novinári, vedúci schôdze vykríkol: ,,Proboha, přece nejsme na trhu!“ Aj v českej histórii môže byť predstava- Énem pro nás a pro naše deti.

Prejdime k nášmu regiónu. Ako dôležité sú náleziská z tejto lokality?
Trnavský kraj bol a je veľmi dôležitý. Iste je to aj geografickou polohou. Trnava leží na vyústení Českej cesty z Karpatských priesmykov a veľmi z toho ťažila. Má veľmi šťastnú polohu. Raz som robil film o Trnave a nazval som ho Mesto na ceste, teda na Českej ceste. Keď po nej tiahli obchodníci, mali povinnosť časť tovaru predať tu a bola to taká značná čiastka, že až v Budíne sa predávalo podobné množstvo. A aj v samotnej Trnave sa našli úžasné objavy, ako napríklad zavraždený stredoveký človek v latríne. Taktiež trnavské hradby sú veľmi zaujímavé, už len tým, že sú z tehál, čo je v našich podmienkach raritou (tehlové sú napríklad ruské kremle).

V Páci pri Cíferi archeológovia očakávali veľkolepé, rímske, vojenské mesto a výskum Titusa Kolníka ukázal, že ho treba pripísať Germánom. Bolo to pre vás sklamaním, alebo rovnakou veľkoleposťou?
Tento zlom sa udial za môjho života. A dosť sa o to zaslúžila letecká archeológia, ktorá pred tým nebola. Na leteckých snímkach sa zistilo, že rímske tábory, ktoré sme si predstavovali ako kamenné- a niekoľko z nich sa aj našlo- boli drevozemné, postavené z hliny a dreva. Ukazuje sa, že kamenné stavby, ktorých sa na Slovensku našlo dosť, boli germánske. Postavili ich germánski veľmoži, alebo ľudia, ktorí prišli do kontaktu s rímskym prostredím.

A čo Bučanský Stonehenge?
Kruhové stavby, charakteristické pre neolit sa považovali za čosi absolútne výnimočné. A dnes sa ich našli desiatky, možno stovky, napríklad aj pri Budmericiach, v Jablonci. Väčšina vedcov sa prikláňa k názoru, že to boli kultové náboženské miesta. A takých miest je na Slovensku mnoho, podobne na Morave, Rakúsku , Maďarsku, takže nie je to až tá výnimočnosť. Ale svedčí to o organizovanej spoločnosti; vybudovanie takého diela si vyžadovalo obrovské množstvo práce, a keďže nik nepracuje dobrovoľne, znamená to, že už vtedy žili ľudia v spoločnosti, ktorá ich do takej práce dokázala prinútiť.

Veľmi zaujímavé je aj tajomstvo Molpírskeho hradiska.
Molpír má úžasný príbeh. Archeológ Dušek mal svojich sympatických Molpírčanov, o ktorých zrazu zistil, že to boli ľudožrúti. Je to obdobie, ktoré Engels nazval vojenskou demokraciou, a mne sa to páči. Boli tu ozbrojení vodcovia, ktorí si vedeli vynútiť poslušnosť a organizovali spoločnosť v širšom meradle. Taký Molpír nemohol jestvovať bez dedín, ktoré ho živili. Je zaujímavý aj tým, že obrancovia i útočníci, ktorí ho nakoniec spustošili, mali rovnaké zbrane. To svedčí o tom, že je to záležitosť príslušníkov jedného etnika, ktorí ho založili aj zničili

Prvý zväzok vašich Stôp dávnej minulosti je o praveku, druhý o staroveku, tretí o Veľkomoravskom období. Keď nedávno vyšiel štvrtý diel tohto cyklu prekvapilo ma, že nekončí Moháčskou bitkou, teda rokom 1526, od ktorého sa datuje koniec stredoveku v Uhorsku, ale oveľa skôr, už v 12. storočí. Chystáte sa písať ďalej, aby ste Uhorský stredovek dokončili?
Áno, ale nie hneď, lebo je to čoraz ťažšie a musím na tom veľa pracovať. Musím mnoho naštudovať, premyslieť a prežuť, aby som sa väčšmi vrátil do svojich príbehov, ako vo štvrtom zväzku, pretože ten ma úplne zničil. Je to obdobie nové, a je ho treba radiť do úplne nových súvislostí. Je tu napríklad strašne veľa mien, desiatky mien a teraz ktoré opomenúť a ktoré spomenúť? Musím si to rozmyslieť. Jednak študovať a jednak rozmyslieť. Ale ani v ďalšom zväzku by som ešte zďaleka nešiel k Moháču. Skončil by som ho vymretím Arpádovcov a ak by som písal aj ďalší zväzok, obsiahol by éru Anjouovcov. K nášmu stredoveku treba naštudovať hrozne veľa materiálov, tam už nemôžem urobiť iba jeden zväzok ako o praveku. To už pôjde veľmi pomaly, ak to pôjde.

Text: Matej Karásek
Foto: autor a archív TN