Ale s tebou sa mi ten smútok píše vcelku fajn. Niečo sme sa veru najazdili do Bratislavy, do redakcie Plus 7 dní, kde sme spoločne pracovali. V tvojom Renaultíku sme prekecali hodiny a hodiny. Frčali sme po diaľnici a keď sa ručička tachometra vyšplhala nad stodesať kilometrov, už si dusil plyn. Pán Opatrný.
Ale osud si ťa predsa len počkal. Paradox: Chytil si šmyk a stálo ťa to život. A ja si ťa budem pamätať ako správneho ,,kámoša“. Nikdy si nefrfľal. S kľudom a úsmevom Dalajlámu si sa povznášal nad problémy v robote. Miloval si večierky, koncerty, recepcie. Na slovenské celebrity si vedel kadejaké pikantérie, ale nikdy si to nezneužil. Hoci si pracoval v bulváre, nikdy si ho nerobil. Ani v mene zvýšenia predajnosti novín.
Istá múdrosť tvrdí, že keď plačeme nad hrobom blízkeho človeka, plačeme egoisticky nad sebou samým. Už viem, že je to naozaj pravda. Ty si teraz sedíš v pohodlí obláčiku, rozprávaš sa s ,,onakvejšími“ celebritami, v jednej ruke držíš diktafón a v druhej fotoaparát. Ak tam hore doteraz nemali časopis so spoločenskou rubrikou, určite si ho tam založil .
Na zemi sa volal Michal Valášek. Bol pán novinár a žil v Trnave. Pochovali ho minulý týždeň v pondelok.
Ako si ho pamätám, mal rád rybičky a fušoval do remesla záhradkárom. Nič mi po ňom nezostalo. Akurát pár kríčkov, ktoré som zasadil na chalupe. ,,Mišove kríčky,“ hovorím im pár dní po... Nech si ma nepraje ten, kto by chcel na ne siahnuť.
A ešte dúfam, že keď budem žiť dobrý život, tak ma Michal na ten obláčik priberie a budeme robiť skvelý časopis.
Ján Karásek
Šéfredaktor MY-Trnavských novín
