Hoci nemám rada rozlúčky, pretože vždy so sebou niečo odnášajú, tuším, že zatuhnutá zima je tu už pridlho a vôbec by mi nevadilo, keby sa aj pomaly odobrala kade ľahšie.
Občas cítim, že aj kabát mi je už akýsi priťažký a vlečúce sa myšlienky zo zádumčivých dní tiež neuberajú na bremene.
Nevládzem sa ponáhľať a aj vlastné zaprenie sa, akoby bolo protestom ďalšieho tvrdohlavého a nevládneho nechcenia.
Pretože nestíham žiadne iné rituály, mám aspoň jeden, ktorým je v súčasnosti prečítaná poviedka od arménskeho spisovateľa Wiliama Saroyana.
Čudovali by ste sa, ale dokáže vždy niečím prekvapiť.
On totiž neskracuje a neškatuľkuje svoje výpovede na úrovni zástupcov niektorých inštitúcií, ktoré je potrebné rozvíjať. Nepýta sa nikoho, či môže povedať pravdu ľudstvu alebo či má ešte počkať, aby zámer jeho najvyššieho nezmarilo kohosi rozhodnutie. Nevyjednáva, nepohadzuje si vás ako horúci zemiak a neposúva vás od jedného kompetentného k druhému. Možno fantazíruje, ale nerozpráva v nereálnych inotajoch ako niektorí volení zástupcovia ľudu.
Neuráža sa a nevyhráža, ako to dnes býva zvykom a tiež nenaťahuje nikoho drahocenný čas, za ktorý možno stihnúť a urobiť tak veľa.
Nekomplikuje veci a nikoho nestraší operenou vtáčou chrípkou a nevytvára ani pseudo-osobnosti, na ktorých stojí svet.
Iba sa sústredí a poukazuje na jednoduchého človeka. Literatúra a novinárske remeslo majú spoločné to, že ide o duševné výtvory autora, hoci spisovateľ sa opiera o svoju fantáziu a novinár o fakty.
Nie je to síce vždy jednoduché, ale je to povolanie ako každé iné. Veď ten, koho svedomie je čisté, sa nás báť nemusí…
Petra Nagyová