mojich kamarátov, či ľudí z môjho okolia, by však nebol taký, že by neprejavil voči hocikomu inému patričnú úctu. Preto ma zarazilo jedno podujatie, ktoré sa konalo len pred niekoľkými dňami. Trpezlivo sa presviedčam o tom, že ako športová redaktorka by som mala byť na podobné „výbuchy“ zvyknutá a nemala by som ich vôbec vnímať.
Ako už býva zvykom, ani tentokrát si na jeden z memoriálov nenašlo cestu do haly viac ako 50 ľudí. Aj preto je všetko vôkol dobre počuť a to už nehovorím o tom, keď si niekto poriadne zakričí. Ako ja viem, memoriál je turnaj, na ktorom by sa malo spomínať, uctiť si niekoho pamiatku, zašportovať si na priateľskej úrovni a nebrať konečný výsledok ako životnú prehru či výhru. Aj rozhodca je len človek, a ak prehliadne nejaký zákrok, je to samozrejme jeho chyba. Opäť však pripomínam, išlo o memoriál, na ktorom výsledky nie sú rozhodujúce. Namiesto toho bolo cez celú halu počuť ako približne 28-ročný hráč nadáva rozhodcovi. Použil všetky prívlastky aké len existujú, nebránil sa ani priamemu zosobneniu (ty starý nosatý a pod...). Rozhodca len mávol rukou, evidentne zvyknutý na podobné prívlastky. Mne sa však ježili vlasy hrôzou. Mladý muž, ktorý sa za iných okolností hádam snaží chovať galantne, vysoko inteligentne a neodolateľne spravil zo seba totálneho blbca. Pardon za výraz, ale to čo predviedol, svedčí o jeho osobnosti. Ja mu prajem len jedno, aby sa aj on v zdraví a šťastí dožil päťdesiatky, možno aj v plnej kráse z čias mladosti a potom nech počúva urážky, ktoré niekto druhý vypustí z úst. Ktovie, či na to zareaguje len mávnutím rukou alebo si povie, že táto generácia mladých je nevychovaná.
Tatiana Čuperková