čičová z Trnavy.
,,Ja som pôvodne šiel na rande s úplne inou babou. kamarát ma však zlanáril do Vozovky. Tu sme sa stretli a všetko začalo. Dva roky sme spolu chodili, potom som narukoval na vojnu,“ hovorí svoju verziu zoznámenia sedemdesiatštyriročný František Šimončič.
Anna ho dva roky čakala a dnes so žartom podpichuje manžela, že ,,nevybrala som si dobre.“
Boli partia siedmich ľudí, ktorí spoločne chodievali na výlety, chaty, bicyklovali sa po okolí Trnavy a boli pravidelnými návštevníkmi zábav v Ružovej doline pri Suchej nad Parnou. ,,V päťdesiatom šiestom roku sme sa zobrali. A asi o rok a pol sa nám narodil syn.“
Najprv bývali u manželových rodičov, potom u manželkiných. Bol to jednoizbový byt. Rodičia spali v izbe, mladí v kuchyni. ,,Bolo nám veľmi tesne a do toho sa nám narodil syn.“
Neskôr sa im podarilo získať starý byt, ktorý však museli zrekonštruovať. ,,Bola to taká búda, prerábali sme podlahy, museli sme vybúrať nízke dvere, nemali sme elektrinu.“ Postavili si vlastné WC, pretože na dvore bolo len jedno – spoločné pre všetkých. Ako jediní si urobili aj kúpeľňu. ,,Neskôr sme odišli bývať do družstevnej bytovky. No tam sme najprv dlho chodili na brigády, pomáhať pri výstavbe. V šesťdesiatomôsmom roku sme sa tam nasťahovali.“ Tu bývali štrnásť rokov.
Ale nie všetko, čo sa menilo, bolo dobré. ,,Čakala som druhé dieťa a prišli mi oznámiť, že manželovi odtrhlo prsty na ľavej ruke.“
,,Mal som dvadsaťosem rokov, robil som stolárčinu a na fréze som si poranil celú ruku.“
Podľa manželov to boli vtedy ťažké časy, nezrovnateľné so súčasnými. ,,Keď mladým rozprávame, ako sme ťažko museli pracovať, keď sme chceli niečo dosiahnuť a získať, len sa smejú a hovoria: To nie je možné!,“ vzájomne uvažujú.
František tri roky ťahal šesťnástky, pracoval aj v sobotu a nedeľu. O druhej hodine popoludní skončil v kancelárii a pokračoval na brigáde až do desiatej hodiny večer. ,,Domov som prichádzal okolo polnoci a ráno som odchádzal o šiestej do práce. Vtedy na družstvách zakladali izby tradícií. Nešlo o žiadne fušky, bol som v riadnom zamestnaní.“ Nemal ani kedy oddychovať.
Podľa neho je dnes život inakší. ,,Netvrdím, že ľahší alebo ťažší. Sú však iné nároky. Mladí sa majú určite lepšie ako my dôchodcovia.“ Všetko sa však dá zvládnuť, ale navzájom sa musíme tolerovať. ,,Vyskytli sa aj hádky, to patrí k manželstvu a láske.“ No vždy dokázali nájsť riešenie, ktoré vyhovovalo obom.
Rasťo Piovarči