ko sú Karel Gott, Dagmar Havlová, Jožo Ráž, Bolek Polívka a mnohí ďalší,“ povedal nám kurátor výstavy Vladimír Beskid.
Používa pritom obrátenú stratégiu. „Nie on sa chce s nimi nafotiť, ale dáva im fotoaparát, aby sa nechal odfotiť slávnymi a mediálne známymi ľuďmi. Na ich fotkách vystupuje vždy v slušnom obleku ako mladý a úspešný umelec. Z toho vlastne pozostáva aj výstava.“
Frešo tu pracuje s mediálnou hrou, akousi iróniou a samozrejme nadsázkou. „Trošku aj parazituje na ich sláve a istým spôsobom sa na nej priživuje.“
Pri jeho fotkách ide aj o dlhodobejšiu stratégiu sebaprezentácie a sebapopularizácie. „Dokonca založil aj skupinu, ktorá sa volá egoart. To znamená, že dôležitý v umení som ja. Sám zo seba robí umelecké dielo.“
Každá z Frešových fotografií má iný uhol pohľadu. „Nejde o kvalitnú fotografiu, ale naopak. Niektoré ako od Mariána Vargu sú rozmazané. Milan Knížák ho zasa odfotil s odstrihnutou hlavou. Nenájdete tam žiadne krásy a zákonitosti fotografickej kompozície. Dalo by sa povedať, že sú to bulvárne fotky.“
Vladimírovi Beskydovi sa pozdávajú skôr tie, kde je záber vsadený do prostredia známeho človeka. „Keď ho Milan Lasica odfotil v divadelnej maskérni alebo Bolek Polívka na tróne, ktorý má v brnenskom divadle.“
Podľa V. Beskida však otázkou naďalej zostáva, kto je nakoniec kráľom situácie. „Kto je tu king, boss, frajer, hviezda, macher, balík, sólo kapor. Kto je figúra a kto figúrka na mediálnej šachovnici dneška…“
A či sa našli aj takí, ktorí Viktora Freša odmietli vyfotografovať?
Samozrejme, že áno. Vyhovorili sa na zaneprázdnenosť alebo iné dôvody. A medzi nimi boli aj Václav Klaus či Vladimír Mečiar.
Petra Nagyová
