Keď si nový župan zapíska

Trnavský kraj má naozaj čo ponúknuť nielen pre návštevníkov zo Slovenska, ale aj zahraničným turistom a klientom. Potvrdilo sa to aj na 12. ročníku medzinárodného veľtrhu cestovného ruchu ITF Slovakiatour, ktorý sa konal minulý týždeň v bratislavskej Inchebe. Svoje zastúpenie na ňom malo asi sto regiónov a 19 turistických centrál z 32 krajín. Na prezentácii sa zúčastnili aj samotné mestá ako Trnava, Piešťany či Hlohovec. K dispozícii bolo naozaj všetko, od ponuky voľnočasových aktivít a príjemného trávenia dovolenkových dní cez zaujímavú a pútavú prezentáciu zručných ľudí, ktorí sa šikovne vyznajú vo svojom remesle.
***
Náš kraj prezentovala aj Trnavčanka Katarína Kročanová, ktorá sa už tridsaťsedem rokov venuje drobným bábikám zo šúpolia. „Raz mi to ukázala jedna pani a postupne som sa v tom zdokonaľovala. V podstate som samouk,“ povedala nám. Bábiky si ju pritiahli svojou krásou. „Sú súčasťou dedinského prostredia a je mi to veľmi blízke. Robím to s radosťou, najmä keď vidím, že o ne majú ľudia záujem.“
Na to, aby vdýchla život svojím malým postavičkám v prvom rade potrebuje šúpolie. „Farby používam veľmi málo, mám radšej prírodné šúpolie, ktoré má rôzne sfarbenie. Zbieram ho vždy na jeseň, keď je už vysušené. Snažím sa, aby som mala červenšie, jemnejšie, širšie i pevnejšie. Potom si ho odložím a postupne vyberám.“
Pri práci musí mať šúpolie namočené, aby jej nesplesnivelo. Dôležité sú aj malé drôtiky, ktorými figúrky formuje. Hlavičky by sa síce dali vyrobiť aj z iného materiálu, ale aby boli okrúhle, rovnaké a pekné, radšej používa polystyrénové guličky. „Tú najjednoduchšiu bábiku dokážem vyrobiť tak za dve hodiny.“ Nebyť klieštikov, nožničiek či ihličiek, už beztak mravenčia práca by bola oveľa zložitejšia. Každá z jej bábik je pritom iná. Ani jedna sa nepodobá na tú druhú. „Snažím sa ich vždy animovať inak, no vždy verne zachytávajú nejakú činnosť.“
Kataríne sa to darí aj vďaka manželovi Jozefovi, ktorý pre figúrky vyrába malé drevené doplnky ako stojančeky, husle či malé fujary. Nakoniec nám povedala: „Vidím v nich život. Len čo sa pozriem na tú s basou, v duši už cítim, ako vyhráva.“
***
Pravdupovediac, žiadneho iného hrnčiara sme nenašli, okrem Mareka Hauptsogela z Cífera. Priezvisko síce naznačuje nemecký pôvod, no ako sme sa dozvedeli, jeho dedo pochádzal zo Záhoria a hrnčiarstvu sa profesionálne tiež nevenoval. Vnuk vykonával remeslo dvadsaťdva rokov. „Teraz je to už len hobby. Neuživilo ma to.“ Ale vraj, odkedy sa mu venuje ako svojej záľube, aj jeho výrobky sú kvalitnejšie. „Keď sa musíte naháňať za peniazmi, nie je to také, ako keď to človek robí pre potešenie.“
M. Hauptsogel kedysi zaujímalo kreslenie, neskôr sa preorientoval na hrnčiara a nakoniec sa vyučil v Modre. Mnohí návštevníci sa pri ňom zastavovali, keď si všimli jeho obdivuhodné narábanie s mäkkou hlinou. Tvary jeho budúceho výrobku sa neustále menili. „Základom je tlačiť, ťahať a dodržiavať tvar,“ vysvetlil nám. Dokonca sa nás sebakriticky snažil presvedčiť, že so svojím výrobkom ešte nikdy nebol úplne spokojný. Jeho výtvory majú svoje čaro. Veľmi na ne nemaľuje a sú skôr zemitého charakteru. Možno i preto, lebo v jednoduchosti je krása.
****
Povedali by ste, že fujary sú typické pre Trnavský kraj? Správne, nie sú. Ale aj tu sú ľudia zruční ako Fraštatčan Ján Šulík pochádzajúci z Dolného Trhovištia. Jeho fujaru má v osobnom vlastníctve dokonca aj americký prezident George Bush. „Objednal si ju u mňa prezident Ivan Gašparovič, ktorý je členom nášho spoločenstva fujarášov Slovenska. Daroval mu ho aj s venovaním,“ pochválil sa nám J. Šulík. ,,Neviem, či do nej Bush dúchal. Možno na nej hral. Prezident Gašparovič je fujarista, hoci hovorí, že na nej nevie hrať, len do nej fúkať.“
Nástroj vyrábal 80 až sto hodín. K fujarám, ktoré sú charakteristické pre oblasť Podpoľania, sa dostal náhodou. „Kamarát ju chcel dať vyrobiť pre svojho chlapca. Mal som sústruh, priniesol mi plánik ja som to skúsil. Drží ma to doteraz.“
Tejto činnosti sa venuje už pätnásť rokov, profesionálne tri. Špecializuje sa pritom na skladacie fujary, ktoré sa dajú uložiť do kufríka. Najlepšie drevo na ich výrobu je baza čierna, ale skladacie vyrába aj z javora a jaseňa. Každá je iná, má svojskú dušu, ako aj farbu tónu. Nečudo, že o ňu majú záujem aj v zahraničí. Dokonca až v Austrálii. Jánove fujary sú jednoducho všade.
***
Samozrejme, nemohol chýbať ani ľudový folklór, ktorý prezentovali manželia Rudolf a Anna Dorotkovci zo Špačiniec spoločne s harmonikárom Stankom Hanusom z Cífera.
„Trnavský kraj sme prišli predstaviť krojom a ľudovou piesňou. Oprášili sme truhlice starých babičiek na povalách a vybrali sme tieto krásne kroje. Snažíme sa, aby tieto miestne zvyky i oblečenie boli autentické,“ povedali nám manželia. Aničkin kroj bol ako pracovný, tak i sviatočný. Zdôverila sa nám, že keby nespievala, dokázala by aj ochorieť. Potom nám prezradila aj to, čo mala ukryté pod svojou zásterou a sukňou: „Plno škrobeniek.“ Lebo kedysi sa hovorilo, že čím bola Slovenska širšia, tým bola bohatšia.
Súčasťou Rudolfovho širáka bolo pierko, ktoré sa vraj vyťahovalo z toho najkrajšieho kohúta v dedine bol. Hoci mu nechýbala ručne vyšívaná košeľa, na niečo predsa len zabudol. Na šnuptichel, pardón – na vreckovku.
Pred troma rokmi sa dali dohromady s harmonikárom Stanislavom Hanusom. Spoločne už boli vo všetkých možných dedinách i mestách západoslovenského kraja. „Hneď ako som ich spoznal, som sa najmä kvôli Aničke, ani nie tak pre Rudka, naučil hrať na harmonike,“ zavtipkoval S. Hanus. V skutočnosti tomu bude už 66 rokov, čo na nej hrá a má i svoje osobné krédo: „Ľudovú pesničku a moju harmoničku dovtedy ľúbiť budem, pokiaľ na tom svete živý budem a aj v tom tmavom hrobe plakať za mnou bude.“
***
V Trnave každým rokom stúpa počet návštevníkov, ktorých možno stretnúť nielen počas letnej, ale aj zimnej sezóny. Nielenže prichádzajú noví, ale mnohí sa vracajú, aby si ju znova prehliadli.
Kedysi prvé slobodné kráľovské mesto na území Slovenska sa na ITF Slovakiatour prezentovalo už tradičnou výstavou, ktorá sa neustále vylepšuje.
„To, čo máme vystavené v našom stánku, má charakter mestských hradieb,“ uviedol zástupca primátora Ľudovít Daučo.
Záujemcovia sa tak mohli oboznámiť s hradobným fortifikačným systémom, ktorý je pre Trnavu kľúčovým už od 13. storočia. Veď Bernolákova brána je v Európe raritou. „Myslím si, že každý návštevník, ktorý má zmysel pre architektúru, rozhodne náš stánok pochopí,“ dodal Ľ. Daučo. Podľa neho však na spoznanie a prehliadku mesta jeden deň nestačí.

Plôška
Piešťany navštívili Beethoven, Mozart aj indickí maharadžovia

Záujem bol aj o stánok mesta Piešťany, ktoré sa rozhodli prezentovať tým, čo je pre nich charakteristické - zdravím a zdravotným štýlom. „Na prvom mieste boli v našom stánku liečebné kúpele, ktoré sú u nás nositeľom zdravia, ale aj cestovného ruchu,“ povedal nám R. Cicutto. Snažili sa poukázať aj na ďalšie aktivity mesta ako na to šport a kultúru. Samozrejme aj na to, čo je mestu blízke a o čo je záujem- agroturistiku.
Zaujímavým obdobím návštev v mesta je leto až jeseň, kedy mnohí prichádzajú do slovenských liečebných kúpeľov. Ostatné zariadenia sa však využívajú celoročne, pretože poskytujú nielen kúpeľnú starostlivosť, ale venujú sa aj kongresovej turistike, seminárom a školeniam.
V minulom roku mesto urobili tri významné partnerstvá. „Jedno na území Slovenska medzi Bratislavou, Trenčínom a Piešťanmi. Zo zahraničných krajín s Talianskom a Izraelom,“ konštatoval piešťanský primátor. Tomu napomáha aj fakt, že obyvatelia Piešťan sú cudzincom naklonení.
Podľa R. Cicutta to je dané intenzívnou 120-ročnou tradíciou kúpeľníctva, kedy Piešťany navštevovali ľudia z celého sveta od maharadžov z Indie až po rakúsko-uhorských monarchov. Nechýbali ani umelci akými bol Beethoven či Mozart alebo cisárovná Sisi. Neskôr zase pribudla aj arabská klientela, ktorá prichádzala z Kuvajtu.
Obyvatelia navodili atmosféru tolerancie a pretože boli závislí od ich prítomnosti, dokázali akceptovať aj rôznorodosť vierovyznania či farby pleti. Veď aj v súčasnosti chodia vedľa seba po kúpeľnom ostrove Židia s Arabmi a nemajú konflikt.
Petra Nagyová, foto: autorka