V minulej sezóne patril útočník Zdeněk Přemyl k najvýraznejším postavám hokejovej Trnavy. Aktuálny ročník sa pre neho rozbehol až v januári. Nepríjemné zranenie ho zo zápolenia v súťaži odstavilo skôr ako sa v podstate začalo. Návrat na ľadovú plochu sa mu však vydaril. V piatich zápasoch zatiaľ strelil jeden gól a na dva prihral. Mohutný 187 cm vysoký a 77 kg vážiaci útočník ja späť.
„Stalo sa to v zápase 5. kola s Prievidzou. Bol som zapretý do hokejky, chystal som sa vystreliť a vtedy som pocítil ako ma súperov hráč trafil svojou hokejkou do ľavého kolena. Hneď som pochopil, že budem vyradený na niekoľko mesiacov a že ma čaká operácia,“ začal svoje rozprávanie pričom pamäťou lovil v štyri mesiace starých spomienkach. „Dva dni po tom nešťastnom zápase som sa podrobil operácii v nemocnici na Antolskej ulici v Bratislave. Domov ma pustili prakticky na druhý deň, ale s ortézou na noha. A tá tam bola celý mesiac.“ Ako to už pri podobných zraneniach chodí, nasledovali dlhé týždne rehabilitácie a postupného zaťažovania. „Presne tak, na rehabilitácie som chodil každý deň, približne po dvoch mesiacoch som začal s ľahším tréningom. Obul som si korčule a bez výstroja, len tak v šušťákoch som sa prvýkrát postavil na ľad. Samozrejme, popri tom som bicykloval a chodil do posilňovne.“ Lenže to nebolo všetko. „Bolesti sa mi začali vracať, opäť som nejaký ten týždeň netrénoval a chodil som pravidelne na injekcie. Či pociťujem bolesti aj teraz?“ Pri tejto otázke sa zastavil a hľadal vhodné slová. „Pociťujem,“ priznal napokon, „ale už je to lepšie. S príchodom nového roka som s mužstvom absolvoval dva tréningy a hneď som vhupol do dohrávaného stretnutia s Banskou Bystricou (2:1 po sam. nájazdoch), ktorý sa hral 6. januára. V tomto zápase ešte nebodoval, o niekoľko dní neskôr v súboji so Spišskou Novou Vsou (3:1) však už áno. Potom bol jedným zo strojcov úspechu v zápase so Senicou (7:3).
Čoskoro 23-ročný mladík pritom začal s hokejom „až“ ako 8-ročný. Najskôr brázdil ľad za bratislavský Ružinov, potom hral v športovej hokejovej triede Slovana. Po tom ako mu nevyšla anabáza v Nemecku sa v januári dostal do Trnavy. Bolo to v čase, keď gladiátori postúpili z 2. ligy. K mužstvu sa naplno pripojil až v sezóne 2004/2005, zažil s ním umiestnenia na popredných miestach tabuľky aj historicky prvý postup do play off. V aktuálnej sezóne si ho hráči zvolili za kapitána tímu. Potom už prišlo to spomínané zranenie a stop na štyri mesiace.
Čoskoro 23-ročný pravý krídelník momentálne tretieho trnavského útoku sa po „spovedi“ zo zranenia viditeľne uvoľnil, na ďalšie otázky už odpovedal suverénne, pohotovo a vtipne. „Hmmm, môj vysnívaný klub na svete? Niekde kde je teplo, takže asi Florida. To musí byť super, ísť na zápas len v tričku a trenírkach. Takže tam by som chcel ísť hrať. Ale napríklad sa mi splnilo to, čo som už dávno chcel. Hrať v jednom tíme s bratrancom Jožkom Mrenom,“ pochvaľoval si spokojne. Ako to už býva, vo svojom okolí má aj prísnych kritikov na svoj výkon v zápase. „Sú to rodičia, kedysi chodili na každý zápas. teraz, keď som v Trnave, tak to už také časté nie je. Ale keď prídem po zápase domov, otec by sa o ňom neustále rozprával. Uznaj, veď to už musí liezť niekedy na nervy!“ priznal so smiechom. Celý čas počas rozhovoru pôsobil Zdeněk ako absolútny kľuďas, ktorého nedokáže nič rozhádzať. „Ja som vážne pokojný človek. Nepatrím k tým, ktorí zhodia rukavice a idú sa hneď biť. Na to máme v tíme iných hráčov, napríklad Drga,“ prezradil na svojho spoluhráča. Ten v rozhovore zo začiatku októbra pre MY Trnavské noviny priznal, že je už pokojnejší a všetko rieši najskôr hlavou. „To, že povedal?“ zasmial sa Zdeněk od srdca. „Zlý muž“ trnavského tímu Adam Drgoň nemá problém zapojiť sa do šarvátky, naposledy v zápase 35. kola so Senicou. Po klaksóne, ktorý končil prvú tretinu, si zmeral sily s Jánom Bendíkom. „Vieš, treba vedieť rozlišovať bitku a bitku. Mnohé vznikajú vtedy, keď si chránime brankára. Ten tvorí polovicu úspechu mužstva, je prakticky nedotknuteľný. Vtedy sa musíš zachovať ako chlap a keď ťa vyprovokujú k bitke, tak sa jej aj zúčastniť. Ale aby som začínal sám, tak to nie.“
Niečo ho však predsa len dokáže vytočiť - rozhodcovia. Na pánov v prúžkovaných dresoch majú ťažké srdce mnohí hráči. „Vzťah hráč – rozhodca je veľmi zlý. Niekedy posudzujú pravidlá príliš laxne, inokedy si idú upískať dušu. Samozrejme, záleží aj na tom, kde sa hrá zápas. Iní sú na východe, kde majú navrch domáce tímy, iní sú napríklad v Topoľčanoch. Keď ideme hrať tam, tak viem, že budeme častejšie vylučovaní, že naše zákroky budú posudzované prísnejšie. Rozhodcov skutočne nemusím...“
Od čisto hokejovej témy sme postupne prekorčuľovali aj k tým normálnym ľudským ako sú záľuby, filmy, hudba.
„Mojou záľubou sú ženy,“ povedal s vážnou tvárou a vzápätí vybuchol do smiechu. „To som povedal len tak, to tam nepíš.“ (neskoro, pozn. red.). „Mám rád futbal. Číslom jedna je pre mňa Brazílčan Ronaldihno hrajúci v Barcelone. Z hokejistov sa mi vždy pozdávali Zdeno Cíger a Peter Forsberg. V lete si rád zahrám tenis a blízky vzťah mám aj k in-lineom.“ Ako inak, je to hokejista telom aj dušou. „Z diskoték som už vyrástol, ale rád si idem sadnúť niekde do baru. Rád si pozriem filmy s Angelinou Jolie a Georgem Cloonym. V podstate sa mi páčia komédie a kreslené rozprávky. To musí byť. Veď kto nevidel Madagascar alebo Shreka? Mám mladšiu sestru, tento žáner mám zmapovaný dobre.“
V štýle hudby v sebe nezaprie „dieťa terajšej doby. Doma mu hrá najčastejšie hip-hop, Limp Bizzkit, ale aj techno. Pri staršej hudbe nesúhlasne krúti nosom. Zhodneme sa akurát na dobrých rockových skladbách. Knihy neberie do rúk takmer vôbec. „A to č som musel bolo v škole. Bol som hrozný študent. Rodičia na mňa aj tlačili, aby som sa viac učil, ale nepomohlo to. Do školy som naozaj veľa nechodil.“ Pri slovách o ideálnej dovolenke si dovolil aj zafantazírovať. „Viem si predstaviť dovolenku v Las Vegas. Tam má človek všetko pokope. Nepohrdol by som ani kasínami. Potom by som si zahral „game, set, match“ s Agassim s mojim víťazným koncom. Ale to mi asi nevyjde, ešte musím potrénovať. Vieš o chvíľočku sa začína olympiáda a budem hrať na krídle s Bondrom a Šatanom. Momentálne je prvoradý olympijský turnaj, tenis môže počkať.“ Pri týchto slovách sa človek musel normálne pristaviť. Povedal ich s takou vážnou tvárou, že sa mu skoro dalo veriť. O chvíľočku mu už však začalo mykať kútikmi úst a bolo jasné, že na vtipy by ho bolo. „Sranda musí byť. Len dúfam, že keď vyjde tento rozhovor tak budeme mať za sebou nejaký víťazný zápas,“ prehupol sa myšlienkami naspäť k športu, ku ktorému má predsa len najbližšie.
Poslednú etapu, ktorú musel zvládnuť pri robení tohto rozhovoru bolo fotenie. „Fotím sa strašne nerád. Dodo Klokner dokáže hádzať pózy, ale ja nie,“ bonzol v dobrom na trnavského obrancu. „Nie som fotogenický a navyše neviem ako sa mám tváriť.“ Na ulici medzi ľuďmi chvíľku sondoval okolie, ale keď zistil, že počas uponáhľaného piatkového popoludnia zanikneme v dave, začal vymýšľať a robiť „ksichtíky“.
Takmer dvojhodinové interiew ukázalo, že Zdeněk Přemyl je správny chalan. S ideálnym hokejovým srdcom, zaujímavými názormi a poriadnou dávkou fantázie a vtipu.
Tatiana Čuperková
