Desiatky vojakov sa tešili na návrat domov. Našťastie, v šialenom Kosove ich nezachytila žiadna guľka. Prežili. V diaľke už tušili svetlá košického letiska a predstavovali si, ako objímu svoje partnerky, matky, deti, svojich najbližších.
Nasadli však do vojenského lietadla AN-24, ktoré bolo vyrobené ešte v roku 1969.
Vráťme sa do minulého storočia, presnejšie do jeho sedemdesiatych rokov. Po cestách sa trmácali Škodovky MB 1000 spoločne s populárnymi tisícdvestotrojkami. Ktorý civilista by si dnes do nich sadol so stopercentným pocitom bezpečnosti? V leteckej technike však pravdepodobne fungujú iné pravidlá...
Po obrovskej tragédii najvyšší predstavitelia štátu vyhlasujú, že so životnosťou zrúteného lietadla to bolo asi všetko O.K. Jasné, príčiny katastrofy sa budú vyšetrovať. Nepredbiehajme udalosti, možno múdre hlavy aj čosi objavia.
A možno to skončí len odškodnením rodinných príslušníkov, odhalením pamätníka a konštatovaním, že nikto sa nič nemôže. To iba Pán Boh sa tentoraz poriadne nahneval.
Normálna, regulérna armáda v nenormálnom štáte... V tom normálnom by padali hlavy a pod gilotínou by sa ocitol možno aj samotný minister obrany. Ten slovenský, Juraj Liška, si na svoj obľúbený golf čas nájde vždy. Našiel si ho aj na inventúru technického stavu strojov?
Odpoveď nedokážeme dať. S istotou môžeme len môžeme tvrdiť, že jeho golfová výbava nepochádza z roku 1969. S takými palicami by si nebodaj mohol aj ublížiť. A vyrobiť si na čele zopár štichov.
Štyridsaťdva ľudí z lietadla AN-24 ale zdravotný stav ich ministra už nemusí vôbec zaujímať.
Ján Karásek
