Stojíme v nekonečných radách, ktoré sa nehýbu, a ak áno, tak veľmi pomaly. Čakáme na čosi, čo zmení náš život. A tušíme kdesi vo vnútri, že to čosi vlastne k životu nepotrebujeme. Skrachovaní nervózni podráždení Robinsoni. Akurát nekonečné more nám chýba. Ale to si môžeme priplatiť aj s polpenziou. I chýbajúcu istotu. Kým sú ešte dostatočné rezervy. Ponáhľajte!
Načo sa však každodenne stresovať pre ,veľké´ dôležitosti?
Každý z nás má predsa pri sebe taký plechový hrnček, v ktorom praskajú farebné plamienky. Prečo ho každé ráno nevšímavo zabúdame? Stačí ich predsa zopár vziať so sebou a pridávať k úsmevu alebo k pohľadu alebo len tak. Pre slečnu odchádzajúcu rýchlikom na Trnavu alebo pre niekoho úplne iného, neznámeho. Rozhodiť ich na cestu, pocestní si ich určite nájdu.
Lenže možno najprv musíme byť tvrdo úprimní sami k sebe. Potom nahliadnuť cez plot a pozorným pohľadom zistiť, že za ním leží iný priestor ako len ten náš. A nezakrývať si neustále tvár a myšlienky pred niečím, čo existuje, ale my o tom nevieme.
Rasťo Piovarči
