Mlynári? Žiadni boháči.
Pamätáte si ešte na unikátny model pirátskej lode zvanej Sajtan, ktorú sme vám predstavili na augustových stránkach MY-Trnavských novín?
Dlho sa však u jej tvorcu Eduarda Levka z Dolnej Stredy neohriala. „Zavolali mi z múzea v Seredi, či by som ju im nepredal. Bolo mi jej ľúto a preto som ju iba zapožičal.“
Napriek tomu sa pre modelára stala inšpiráciou a tak sa rozhodol, že vytvorí ďalší skvost, a to malú napodobeninu lodného mlyna. „Tie sa nachádzali na Váhu v dĺžke 60 kilometrov od Maduníc až po Kolárovo. Boli špecifické, pretože nikde inde neboli také ideálne podmienky na stavbu a prevádzkovanie lodných mlynov. Samozrejme, nachádzali sa aj na Dunaji, ale keďže má menší prúd, pracovali na inej báze.
Jednu takúto krásnu kópiu má modelár teraz na sklennom podklade doma, aby neskôr opäť mohla poputovať do múzea v Seredi.
„Lodné mlyny sa na Váhu začali budovať v druhej polovici osemnásteho storočia. Pracovali však sezónne a to bolo ich nevýhodou. Na vode mohli byť len od marca do konca decembra. Na zimu ich zasa pomocou koní vyťahovali z vody na breh. Vždy ale museli stáť na tom istom mieste. Boli postavené za radom a nikdy sa nemohli prekrývať, aby jeden druhému nebrali vodu na náhon.“
Mlynári nepatrili k veľkým boháčom, skôr medzi strednú vrstvu. Boli živnostníkmi a ich mlyny boli dedičné. „Keď otec zomrel, mlyn ostal jeho synovi. Aj Mlynárska ulica v Seredi je pomenovaná podľa nich, pretože tam mali postavené svoje pekné domy.“
Eduard napriek tomu o týchto mlynoch hovorí ako o zabudnutej histórii. Dozvedel sa o nich predovšetkým od starších ľudí v dedine, ktorí vždy spomínali na mlyny a ich mlynárov. Na Váhu ich mohlo byť asi tristo a hoci modelár pobehal rôzne múzeá doma i na okolí, o lodných mlynoch nenašiel žiadne informácie.
Kvalitná múka z lodných mlynov
Aj preto sa rozhodol, že vytvorí tento model, aby sa ľudia i mladšia generácia dozvedeli viac o svojej histórii. Posledný mlyn zanikol v roku 1956. Plávajúce lodné mlyny už nestačili konkurovať moderným. Prevalcovali ich parné a elektrické, hoci sa hovorilo, že múka z lodných mlynov bola oveľa kvalitnejšia.
„Model plávajúceho lodného mlyna som vyrábal na základe fotografie z tridsiatych rokov minulého storočia. Pracoval som na ňom asi tri mesiace. Zhruba 150 hodín. Vyrábal som ju podobne ako pirátsku loď z modelárskych líšt a latiek.“ Okrem toho zahŕňa aj siluetu pôvodného sereďského oblúkového mosta s oceľovou konštrukciou, ktorú vyhodili do vzduchu ustupujúce nemecké vojská v roku 1945. „A tu mám zasa plť. Práve takéto sa plavili po Váhu. A viete vlastne, ako vznikol jeho názov?“ opýtal sa nás E. Levko.
V preklade znamená túlavý a vraj ho tak pomenovali talianski majstri, ktorí stavali fortifikačné opevnenia, ako hrady a zámky. Tí postavili aj starý Šintavský vodný hrad. „Váh prinášal ľuďom veľa dobrého, ale aj zlého. Keď boli povodne, odnášal ľudí, ich domy i statok. Na druhej strane však prinášal obživu i ryby. Súčasťou modelu lodného mlyna je mnoho detailov. „Tie predsa tvoria celok.“ Nechýba tam lávka, po ktorej prechádzal mlynár, aby sa z brehu dostal do svojho mlyna. „Predstavte si, že nemala zábradlie a oni si cez ňu kľudne prechádzali s plným fúrikom.“ Dokonca tu nechýba ani samotný mlynár Gejza Ujváry so svojimi domácimi zvieratami a namletými vreciami alebo strom s bocianím hniezdom. Jednoducho je sa na čo pozerať.
Petra Nagyová, foto: autorka
Ako vodník Ferdo vo Váhu vystrájal
Obdobie zakladania vážskych lodných mlynov sa nedá presne určiť. Tak, ako si každá rieka hľadá svoju cestu, aj Váh sa ťažko a kľukato predieral bralami, kým si vyhĺbil vlastné koryto. Hovorí sa, že v hustom poraste puškvorca mal svoj domov aj vodník Ferdo. Pod vymletým brehom skrýval poličku s hrnčekmi, kde ukladal dušičky utopených. Vody Váhu boli priezračne čisté a mlyny na jeho hladine veselo klepotali. Ferdo sa za mladi po nociach rád vozil na mlynských kolesách. Mlynári to však nemali radi, lebo ich mlyny sa vtedy krútili pomaly. Sem tam od niekoho dostal aj poriadny výprask. Veď dušičku jedného z nich má dodnes pod pokrievkou v hrnčeku. Spomína si aj na pltníkov. Voda hnala plte pod mlyny a on sa vešal na kormidlá, aby im prekazil veslovanie v nádeji, že sa mu podarí uloviť nejakú dušičku.
A jeho najdlhšia cesta? Keď ho jeden pltník zdrapil a priviazal na plť, kde ho sušil na slnku, až z neho prestala kvapkať voda. Takto vyslabnutého ho šmaril do vody v Komárne a nebyť dunajských vodníkov, možno by to ani neprežil. Odvtedy sa mlynským kolesám vyhýba. Trvalo mu mesiac, kým priplával späť do Váhu aj so svojou nevestou. Odvtedy nemá čas sa zabávať s mlynmi a vyučuje vodníctvu i plavbe svoje vodníčatá.
Neskôr už na brehoch Váhu nespievali dievčatá, prišla vojna a dolu Váhom začali tiecť krvavé vody. Po nej sa zasa dali všetci do práce a za pomoci obrovských strojov prinútili tiecť rieky v kamenných i betónových korytách. Svoju životnú púť tak skončili i vážske mlyny spolu so svojimi vodníkmi.
Na základe knihy Zamúčené histórie spracovala Petra Nagyová
