Prvé stretnutie za vtedajší Trnavský Športový Spolok (TŠS) odohral 24. apríla 1946 ako 14 a pol ročný a dorastencom vychytal titul majstra Česko-Slovenska. Celú svoju dlhú brankársku aktívnu činnosť bol rodák z Kopánky verný trnavskému dresu, čo je v dnešnej dobe takmer nemožné. Bolo to v rokoch 1947 – 1952 a 1954 – 1966, teda úctyhodných 17 sezón. Dvojročné prerušenie pre vojenské povinnosti strávil v dresoch ATK a Tankista Praha. Návrat domov bol radostný, hneď v prvom zápase vyhral Spartak v Lučenci 6:1 a vybojoval si postup do 1. futbalovej ligy. V nej debutoval Stacho na jar 1950 doma proti Tepliciam (1:1), brankársky post prevzal po Štajerovi. V najvyššej súťaži odchytal „Imino“ celkom 211 stretnutí, čo ho radí na historické druhé miesto medzi trnavskými gólmanmi, hneď za Dušanom Keketim (309). Hoci bol brankár, strelil i 10 ligových gólov. Veru tak, Capan bol aj úspešným exekútorom jedenástok. Prvýkrát sa tak stalo na jeseň 1956 a jeho gól rozhodol o víťazstve 1:0 doma nad Baníkom Kladno. Jubilejný desiaty strelil na jar 1962 do siete bratislavského Slovana a keď po prestávke pridal Valér Švec druhý gól, porazil Spartak odvekého rivala doma 2:0. Ďalších 11 gólov zaznamenal v nižších súťažiach, neúspešný bol len dva razy! Posledné stretnutie za Trnavu odchytal Capan na jeseň 1965 v Trenčíne, Jednota zdolala Spartak 1:0. Na jar 1966 ho vystriedal medzi žrďami Pepo Geryk, ktorý sa stal jeho nástupcom. Spomenieme i mená brankárov, ktorí robili Stachovi dvojky. Postupne to boli Medovič, Špiřík, Hrnčírik, Ondruška, Jánoš, Kočiš a Kozinka.
Skvelé Stachove výkony nezostali bez povšimnutia ani u zostavovateľov česko-slovenskej reprezentácie. V drese so štátnym znakom na prsiach stál medzi žrďami v 23 zápasoch, z čoho bolo 12 víťazných. Štartoval na MS 1954 vo Švajčiarsku, bol na MS 1958 vo Švédsku a odchytal aj štyri stretnutia v Pohári národov, neskôr premenovaných na ME. V jednom z týchto duelov, 10. mája 1959 v Bratislave proti Írsku, premenenou penaltou už v 3. min otvoril skóre a prispel k výhre našich farieb v pomere 4:0. Rok predtým zavinil Stacho v reprezentácii vlastný gól. Na pražskom Strahove 2. apríla 1958, v zápase proti NSR, sa chystal k výkopu, loptu si udieral o zem, pričom sa od päty obrancu Čadeka odrazila nešťastne za jeho chrbát do siete a bolo vyrovnané. Nakoniec sme ale vyhrali 3:2. V národnom mužstve začínal i končil proti Rumunsku. V Prahe 14. júna 1953 i v Bukurešti o sedem rokov neskôr (22. mája 1960) vyhrali naši zhodne 2:0. Z množstva spoluhráčov spomenieme aspoň tých slovenských – Pažický, Ján Karel, Kačáni, Tegelhof, Čurgaly, Gajdoš, Moravčík, Pavol Molnár, Jankovič, Gusto Mráz, Popluhár, Scherer, Obert, Laco Pavlovič, Koiš, Buberník, Matlák, Dolinský a Bomba.
V poslednom reprezentačnom zápase mu povolilo koleno a začali sa zdravotné ťažkosti. Neskôr na čas ustúpili, no definitívnu bodku dalo nešťastné zranenie v rozlúčkovom zápase jeho veľkého priateľa Laca Pavloviča, 11. mája 1966 v Prešove. Diagnóza bola krutá – roztrhnutá achilovka. Znamenala koniec aktívneho futbalu, vyradila ho z kolektívu bílích andelov, ktorý začínal naberať majstrovské kontúry.
Aký vlastne bol Capan? Stacho bol brankárom moderného štýlu a koncepcie. Chytal bez príkras, s mimoriadnym reflexom, vedel rýchlo založiť útočnú akciu, ovládal 16-tku a dirigoval obranu. Keď opustil veľký obdĺžnik bolo to preto, aby išiel prekonať súperovho brankára z pokutového kopu. Okrem mimoriadnych brankárskych kvalít bol aj osobnosťou, ktorá v mužstve vždy šírila dobrú náladu a optimizmus. Vo svojom období patril medzi popredných svetových gólmanov. Legendárny sovietsky brankár Lev Jašin mal za svoj brankársky vzor práve Stacha. A o tom, že ho poznal celý futbalový svet svedčí aj fakt, že pošta mu doručila list z Južnej Ameriky, na ktorom bolo ako adresa uvedené iba: Capan, Európa! Z viacerých ocenení, ktoré Stacho dostal, spomenieme dve – Uznanie za zásluhy o rozvoj a reprezentáciu mesta Trnava a Cenu fair play MUDr. Ivana Chodáka, ktorú mu udelil SFZ.
S Imrichom Stachom, populárnym Capanom, sa vo štvrtok 12. januára na cintoríne v Malženiciach rozlúčila široká spartakovská i slovenská futbalová rodina. Neúprosná smrť mu v utorok 10. januára o 2.30 h navždy uzavrela cestu na jeho obľúbený štadión – Štadión Antona Malatinského, kde sa vždy tešil z trnavských gólov a mal radosť z výkonov brankárov, jeho nasledovníkov. V kronike trnavského futbalu bude táto brankárska osobnosť navždy zapísaná zlatým písmom. Priaznivci futbalu nikdy na svojho Capana nezabudnú.
Mikuláš Rožňák
