m. O svoje zážitky a dojmy sa podelil i s naším týždenníkom.
„Všetko začalo v jednom trnavskom hypermarkete, kde prebiehala súťaž o zájazd na zápas Realu Madrid,“ začal rozprávanie Juraj Varga. „Nelenil som, odpovedal na otázku a o dva dni mi telefonicky oznámili, že som vyhral hlavnú cenu.“ Do lietadla Juraj sadol 22. mája spolu s ďalším Slovákom, jedenástimi Poliakmi, asi dvadsiatimi Maďarmi a nabrali kurz Madrid.
Po prílete do metropoly Španielska bola pre výpravu prichystaná zoznamovacia večera. Futbalové stretnutie začínalo o desiatej večer. Samozrejme, Juraj si vychutnával atmosféru veľkého súboja ešte v časovom predstihu. „Pred štadiónom to vyzeralo neskutočne. Niečo podobné som ešte nezažil! Všade, kde sme sa otočili, samý stánok so suvenírami! Keďže zbieram šály, kúpil som si jeden na pamiatku.“
Hľadanie svojho miesta na štadióne nebolo jednoduché. Napokon však v osemdesiattisícovom kolose našiel aj s partiou ten správny sektor. „Po ľavej ruke sme mali domáci kotol. Videli sme celé choreo, ktoré urobili pred zápasom. Napravo sídlili hosťujúci fans Atletika. Tí sa tiež nechali počuť, čomu dopomohla i vynikajúca akustika na štadióne.“ Slováka v zahraničí však viaceré veci zaskočili. „Asi 20 minút pred zápasom bol štadión ešte prázdny a do posledného miesta sa zaplnil až päť minút pred výkopom. Nemilo ma však prekvapila atmosféra na samotnom stretnutí. Napriek tomu, že sa rozpráva o Španieloch ako o temperamentných ľuďoch, len malá časť fanúšikov povzbudzovala. Aj to asi len päťkrát cez polčas niečo zaspieval kotol za bránkou. Ostatní fanúšikovia iba zatlieskali pri peknej akcii a to bolo všetko. Viem si predstaviť, akú atmosféru by tam spravili „Trnaváci“, keby ich na každej tribúne stálo päťsto,“ dodáva s úsmevom patriota dlhoročný fanúšik červeno-čiernych farieb.
Hoci kvalita hry nijak neohúrila, za povšimnutie stály mnohé iné fakty. Pri odchode zo štadióna čakalo na divákov príjemné prekvapenie. Každý jeden obdržal sponzorský balíček energetických nápojov. „Navyše, po skončení zápasu obchodníci znížili ceny, a tak som si kúpil ešte i vlajku, ktorej cena klesla z 30 EUR na 5 EUR.“
Na ďalší deň čakala na skupinu výhercov prehliadka futbalového chrámu Santiaga Bernabéua. „Poukazovali nám šatne, útroby štadióna i spoločenskú miestnosť, kde je asi desať televízorov. Na nich bežala TV Real, ktorá funguje 24 hodín v kuse. Dovolili nám posadiť sa na striedačky, no na ihrisko nás už nepustili. Prekvapilo ma, že asi polmetra za hracou plochou a aj v bránkach bola umelá tráva.“
Hlbokú rytinu v pamäti zanechala sieň slávy. „Sú v nej vystavené všetky trofeje Bieleho baletu. Vyfotil som sa pri veľkej fotografii súčasného mužstva. Najviac ma zaujala veľká stena, na ktorej sú fotky všetkých hráčov, akí kedy hrávali v Reale. Našiel som tam aj momentku Petra Dubovského.“
Zaujímavé je i porovnanie cien slovenský a španielskych obchodov. „U nás stojí originálny dres niečo okolo 3 000 korún a v značkovej predajni Realu sme ho kúpili v prepočte asi za 1 200 korún.“
Napriek mnohým pozitívam sme v našom rozhovore nemohli obísť ani trpké konštatovanie: „Zažil som krásny víkend, no chcem ľudí upozorniť, aby si dávali pri podobných súťažiach pozor. Mne sa stalo, že v pravidlách nebolo uvedené, akú hodnotu zájazd má. Napokon spoločnosť vyúčtovala cenu takmer na stotisíc, čiže musím zaplatiť daň z výhry bezmála dvadsať tisíc. To sa mi zdá premrštené.“
Dialóg sme napokon skončili v optimistickom duchu, Jurajovi tak blízkemu. „Na zájazde som sa spriatelil s mnohými skvelými ľuďmi. S jedným fanúšikom Ostravy som naďalej v kontakte. Bol to obrovský zážitok. Na vlastné oči som videl Beckhama, Zidana, či Owena. Rád by som sa pozrel ešte do Anglicka. A najmä so Spartakom navštívil atraktívneho súpera.“ Nuž, bodaj by sa mu toto želanie splnilo, čo najskôr.
Ján Král
