Článok pokračuje pod video reklamou
Začiatkom päťdesiatych rokov sa v leopoldovskej väznici nachádzalo už množstvo politických väzňov. Medzi nimi boli i mnohí prominentní komunisti odsúdení za buržoázny nacionalizmus.
Odsúdených zatvárali do ciel, no využívali aj bývalé stajne. Sem v decembri roku 1951 zavreli Pavla Gojdiča. Vianočné sviatky strávil v cele spoločne s Richardom Slánským.
Počas pravidelnej prechádzky po dvore dozorca upriamil pohľad na biskupa. Keď sa dozvedel, o koho ide, nariadil mu urobiť päťdesiat drepov. Pavol Gojdič bol však veľmi vyčerpaný chorobou. Slabý a nevládny sa zrútil po troch cvikoch na zem. Dozorca začal do neho kopať so slovami: ,,Teraz nech ti ten tvoj boh pomôže!“
Spoluväzni sa najprv uchechtávali na tragédii, ktorá sa diala pred ich očami. Nakoniec ho však odniesli do cely. Biskup sa svojimi detskými očami zahľadel na dozorcu a nič nepovedal. Neskôr mu dokonca odpustil a povedal, že príslušník nebol nikdy na neho zlý. Udalosť sa veľmi rýchlo rozniesla po ústave. Všetci odsúdení súcitili s biskupom.
Vo väzení sa nachádzali rôzni ľudia, niektorí od základu zlí a skazení. Všetci však obdivovali hlbokú poníženosť, skromnosť a dobrotu P. Gojdiča. On sám jedával veľmi málo a väčšinu prídelu rozdával spoluväzňom. Odkladal pre nich aj cigaretové ohorky, z ktorých si šúľali do toaletného papiera cigarety. Dozorcovia odhalili, že zbiera špačky. Dali ho osem dní do tmavej komory pre nedisciplinovanosť. Neskôr i oni však nadobudli presvedčenie, že biskup sa stal iba obeťou politických intríg. Vplyv na ich myslenie však mali aj manželky, pretože boli veriace a Gojdiča poznali.
V areáli pevnosti sa v súvislosti s biskupom odohralo množstvo nevysvetliteľných udalostí. Raz ho videli oblečeného v biskupskom rúchu slávnostne slúžiť omšu vo väzenskom kostolíku. Inokedy ho zas dozorca sledoval cez okienko na dverách cely, ktoré nemohol otvoriť. Videl, že biskup kľačí na zemi. Až keď vstal, podarilo sa dozorcovi vstúpiť dnu.
Podľa popisu spoluväzňov vyzeral Pavol Gojdič nevinne a nikdy mu nezmizol úsmev z tváre. Necítil žiadny vnútorný odpor. Žil v neustálom spojení s Bohom a nepretržite sa modlil. O všetkom rozprával s jednoduchosťou a priamosťou. Nikdy nestrácal svoju dôstojnosť.
Nádej na prepustenie vznikla u väzňov s nástupom nového prezidenta Antonína Zápotockého v polovici roku 1953. Prepustenia sa však Pavol Gojdič nedočkal. Súd mu doživotný trest zmiernil na trest 25 rokov odňatia slobody. V tomto čase mal 67 rokov, teda na slobodu by sa dostal ako 87-ročný.
Na istý čas preložili biskupa do väzenia v Ilave. No už v roku 1957 sa vrátil opäť za múry leopoldovskej pevnosti. Ešte predtým žiadal o prepustenie pre zlý zdravotný stav. Beznádejne. Lekári konštatovali, že jeho zdravotný stav je zlý a zaradili ho do štvrtej klasifikácie. Teda oslobodili ho od pracovnej povinnosti. Vedenie väznice toto rozhodnutie neakceptovalo a zaradilo biskupa na pracovisko.
Napriek ťažkej robote z Gojdiča neustále vyžaroval pokoj. Jeho telo však bolo veľmi vysilené. Po ťažkej chorobe zomrel 17. júla 1960, teda v deň svojich narodenín. Trest mu mal vypršať v roku 1975.
Počas uväznenia v Leopoldove prejavoval známky bilokácie. Ide o nadprirodzený dar prejavujúci sa tým, že jedna a tá istá osoba môže byť videná súčasne na dvoch miestach. Na jeho tele sa zjavovali stigmy - Kristove rany. Občas sa pri intenzívnom kontakte začal v cele vznášať. Ide o jav, ktorý sa nazýva elevácia. Existuje množstvo svedectiev od odsúdených i dozorcov o týchto znakoch na tele biskupa Pavla Gojdiča.
Podľa materiálov poskytnutých Jurajom Hladkým spracoval Rasťo Piovarči
foto: archív
