Pre mnohých by bolo ťažké a predovšetkým nepochopiteľné všetkého sa vzdať. Zanechať svoju kariéru, predošlé vzťahy a začať žiť odznova a nanovo. Na prvý pohľad nenápadný Jozef Mužlay z Trnavy však presne takto urobil.
Sú tomu už štyri roky, čo sa vzdal dobre platenej práce, aby ponoril svoje bytie do jednoduchej skromnosti a popritom sa venoval duchovným vedám. Bývalý filatelista rozpredal všetky svoje hodnotné známky, aby si za ne mohol kúpiť kvalitnú literatúru. Vo svojej knižnici mu okrem iných nechýbajú ani knihy z oblasti numerológie, chiromantie či astrológie. Komerčná forma veštenia ho však nezaujíma. Nesnaží sa nikomu predpovedať, či získa veľa peňazí alebo či ho stretne veľké šťastie. „Niekto by chcel vidieť do budúcnosti a hrabať sa v tom, čo bolo a čo bude. Ale myslím si, že to nie je zmyslom života,“ zamyslí sa J. Mužlay.
Akonáhle sme vkročili do jeho malého príbytku, ovanula nás vôňa domáceho ostružinového likéru. „Som milovníkom prírody. Vždy sa orientujem len podľa Slnka. Pri zbieraní byliniek a plodov som zvykol chodievať krížom cez role. Vždy, keď som uvidel nejakú kostolnú vežu, som si povedal, že tam určite bude aj poľná cesta. Prečo by som mal ísť po štátnej?,“ opýtal sa pokojný muž.
Na rumoviskách tak ponachádzal, kde všade rastú huby, ostružiny, šípky či orechy. Zo všetkých plodov dokáže čosi vyrobiť. Trebárs aj drienkovicu, ktorá je podľa neho dôležitá najmä pre ľudí, ktorí v sebe majú málo ohňa.
Napriek tomu, že Jožko žije sám, nikdy sa nenudí. Vždy má čo to na práci. Ešte nedávno si zvykol skoro ráno privstať, aby si mohol zapisovať svoje poznámky, keďže vtedy má človek najlepšie myšlienkové pochody. Je jasné, že jeho život je úplne odlišný.
Hľadanie zmyslu života vo vzťahoch
Dostať sa na vlnovú dĺžku muža, ktorý sa nevzdáva svojich rituálov, niekedy nie je až také jednoduché. Pri horúcom čaji si v podstate odpoveď nájde na čokoľvek. Napríklad aj na problematiku medziľudských vzťahov, v ktorých dáva najväčší dôraz na vzájomnú slobodu.
Duchovne žijúci mysliteľ sa domnieva, že zmyslom života je predovšetkým to, aby sme sa snažili pochopiť, prečo sa nám v tom ktorom období dostal do života daný človek. Prečo nám skrížil cestu a čo stojí za tým, že sa nám dostal do osudu. „Aj vďaka druhej bytosti môžeme zistiť, čo by sme na sebe mali zmeniť, prípadne okresať. Ale samozrejme to platí aj naopak.“
A čo v prípade, že vo vzťahu vládne nesúlad? „Situáciu, keď nám niekto robí napriek, už nezmeníme. Nemôžeme toho druhého skrotiť a ani ho zmeniť. Jedine tak sami seba.“ Človeku, ktorý je k druhému nepríjemný, je lepšie sa vyhnúť. „Alebo na sebe jednoducho musíme zapracovať tak, že svoje reakcie voči nemu budeme kontrolovať. Predovšetkým by sme sa mali opýtať samých seba, prečo nás rozčuľuje svet toho človeka.“
Ak nás niekto hodnotí, alebo o nás niečo rozpráva, v skutočnosti rozpráva o obraze, aký o nás má. „Je si však potrebné uvedomiť, že to nie som ja a preto do mňa nemôže zasiahnuť. Neostáva tak nič iné, ako voči nemu ostať ľahostajný. Nech si dotyčný rozpráva koľko a čo chce.“
Pravdou je, že každý človek žije vo svojom vlastnom svete a podľa toho, na akej úrovni je jeho vnútorný svet, tak v takom nosí aj toho druhého. „Čo už, ak je niekto úbožiak. Jeho obraz o nás bude len úbohý. My ho nezmeníme, môžeme zmeniť jedine svoj postoj k nemu.“ Ako hovorí náš podivín, pokiaľ ostaneme pokojní a milí, môže ho akurát tak roztrhnúť. Ak bude dostatočne múdry, možno mu dôjde, že chyba môže byť aj v ňom samom. Nesnažte sa teda zmeniť svet alebo druhých, iba ak sami seba.
O anjeloch, dobrote a zlobe
Pamätáte si známy film Nebo nad Berlínom, v ktorom anjeli vyzerali ako zhmotnené bytosti a dohliadali na svojich ľudí? „Myslíte, že tu sedí nejaký anjel?“ opýtali sme sa. „A koľko! Je ich tu plno,“ znela odpoveď. „Nie sú však fyzicky hmotní. Nepočujú nás, ale cítia a pocitovo vedia, čo sa odohráva v našom srdci. Pritom každý z nich má svojho človeka.“
Nehovoriac o archanjeloch, ktorí si duchmi celých národov, silách, mocnostiach a ďalších duchovných sférach, o ktorých rozjímal. Je to však o niečo zložitejšie. Podľa neho to napokon ani s Bohom nie je také, ako sa o ňom rozpráva v kostole. „Niektorí veriaci si potom myslia, že sedí na obláčiku a díva sa na nás fyzickými očami. Boh by bol veľmi krátkozraký a obmedzený, keby mal rád len takých ľudí, ako ich vykresľuje cirkev, zbožných svetuškárov, ktorí nemôžu hľadieť ani napravo ani naľavo, iba poslúchať a ísť v jednej línii. Taký človek prišiel na svet zbytočne, pretože nikdy nič nepochopí a nič sa nenaučí.“
Hoci by mohli mnohí odsúdiť, on tvrdí, že sa snaží prekračovať úroveň svojej osoby. Nie preto, aby pre seba robil niečo egoistické, ale aby veci povýšil zo zlého na to dobré.
„Čistá duša sa prejavuje tak, že človeka ako z bytosti niečo silné vyžaruje, má dokonalú čistú mimiku i úsmev. Ak je však človek zlý, znamená to, že ním hýbu luciferské sily a on im podľahne, čím sa to prejaví aj na jeho emocionálnej úrovni. Lenže my si musíme vybrať z toho nižšieho to dobré a spojiť to s vyšším. Koniec koncov, všetko má dva póly, to dobré i zlé.“
V láske či priateľstve by sme nemali žiarliť a obávať sa toho, že ten, koho mám rád, má rád niekoho iného. „Ak mi na niekom naozaj záleží, tak mu predsa doprajem to, čo potrebuje. Nemali by sme snažiť druhých zbaviť slobody a privlastňovať si ich ako nejaký kus majetku.“ Existujú dva rozhodujúce momenty, ktoré by sme mali vo vývoji dosiahnuť, a to slobodu a poznanie. Možno keby sme vedeli prekonať vlastný egoizmus a pocit vlastnej dôležitosti, by to na svete mohlo vyzerať úplne inak. A možno to má presne takto byť a každý sa má naučiť žiť svoj vlastný príbeh.
Petra Nagyová, foto: autorka