Vyučuje dejepis, slovenský jazyk a literatúru a telesnú výchovu na Základnej škole v Suchej nad Parnou. ,,Prvé dni v škole boli veľmi zaujímavé. Výmena miesta z lavice za katedru a pred tabuľu ma však nezaskočila,“ opisuje svoje začiatky.
Spočiatku sa so žiakmi iba hrala, aby zistila, koľko a čo z učiva už ovládajú. Na prvých hodinách jej žiaci pripravili aj prekvapenie. ,,Nepoznala som ich krstné mená ani priezviská.“ Vstúpila suverénne do triedy. ,,Cyril, poď odpovedať! A v tom momente sa celá trieda váľala od smiechu,“ spomína Katka. Žiaci sa jej totiž predstavili prezývkami a ,,jedného z nich volali podľa vierozvestov zo Solúne... Takže boli v tom aj dejiny.“
I po skončení školy ostáva Katka naďalej študentom. Musí si robiť prípravy na vyučovanie, vymýšľať hry pre žiakov. ,,Ale už sa nemusím obávať skúšok. A keď odchádzam ráno z domu vždy poviem - idem do školy,“ žartuje.
Najväčší záujem majú podľa nej šiestaci. S nimi pracuje aj na dejepisnej olympiáde. Hrali sa už dokonca aj na archeológov. V poli pri Suchej nad Parnou zakopala rôzne historické artefakty a nástroje. Úlohou žiakov ich bolo hľadať, ale iba takým spôsobom, ako kedysi pračlovek.
,,Muselo ich to veľmi zaujať, lebo deti mi potom nosili vykopávky zo záhrad, rôzne črepiny, úlomky.“ Naučiť žiakov na nový systém vyučovania nebolo také ľahké. Musela im vysvetliť, ako si majú z množstva látky vyberať to najdôležitejšie a najpodstatnejšie. ,,Ešte som bola z výšky zvyknutá, že mám vedieť všetko. Preto i pre mňa bolo ťažké vybrať, čo musia ovládať.“
Dovtedy boli rozdelení na skupinky a každá ovládala istú časť učiva. ,,A tak sa stalo, že jedni vedeli, kedy sa Napoleon narodil, druhí zase kedy zomrel. To som musela zmeniť.“ Neustále zužitkováva všetky teoretické vedomosti, ktoré získala štúdiom.
Piataci majú najradšej projektové vyučovanie. ,,Vyrábali napríklad historické školské pomôcky alebo písali vysvedčenia ako v minulosti.“ Najradšej by sa pozerali na historické filmy. Aj nedávno si pustili film Kráľ Artuš. ,,Najprv frflali, a potom sa medzi nimi rozpútal vášnivý rozhovor. Ale spočiatku boli prekvapení mojimi otázkami,“ vysvetľuje Katka. Keď sú príliš neposlušní, vyvolá ich pred tabuľu. Väčšinou však skúša deti len z lavíc. ,,Dať prvú päťku bolo hrozné. Asi mi to bolo viacej ľúto ako tomu žiačikovi.“ I to je jedna z nevýhod tohto povolania. ,,Každú chvíľu premýšľam, čo pre decká vymyslieť a ako ich upútať.“ Učiteľské povolanie ju baví, len sa nevie po vyučovaní odpútať od práce a oddýchnuť si. I preto sa jej niekedy o žiakoch aj sníva.
Keď chlap vstúpi do školstva
Učiteľ, dvadsaťsedemročný Peťo, vyučuje na Základnej škole v Jaslovských Bohuniciach dejepis, zemepis a slovenský jazyk. Vstupoval do školstva s vedomím, že ak bude dobrý na žiakov, budú dobrí aj oni. ,,Ale z týchto predstáv som sa veľmi rýchlo vyliečil. Nie je to také jednoduché, veľmi často môj prístup zneužívajú. Preto občas zvýšim hlas a pritvrdím,“ vysvetľuje. Dáva aj tresty pre nedisciplinovanosť. ,,Sem-tam to aj pomôže.“
Už počas vysokej školy sa rozhodol, že bude pozitívne vplývať na budúcu generáciu. ,,Učenie je však pre mňa veľká psychická záťaž. Každý deň musím veľa komunikovať a som rád, ak môžem byť chvíľu ticho.“ V tomto povolaní chce ostať, pretože ho teší úžasný pocit, že žiakov niečo naučil.
,,Myslím, že odovzdávam niečo aj v rámci výchovy. To je aj moja povinnosť.“ Učiteľ by mal dopĺňať výchovu rodičov. Mrzí ho, keď žiakom musí dávať zlé známky. Preto sa im snaží vysvetliť, že je v ich vlastnom záujme niečo vedieť. ,,Dôležité nie sú známky, ale čo vedia. Teraz nastupujú monitory a pri nich ide o vedomosti.“
Prvá päťka, ktorú dal žiakovi, sa mu zdala prirodzená a spravodlivá. ,,Najprv som si myslel, že žiak má trému. Dával som mu rôzne doplňujúce otázky, ale nešlo to. Nebol pripravený a voči ostatným by nebola iná známka férová.“ Peťovým učiteľským cieľom je objektivita. Nemá ani obľúbených, ani neobľúbených žiakov. Ku všetkým pristupuje rovnako. ,,Slabší nemôžu za to, že nie sú až takí schopní ako tí, ktorým stačí si učivo raz prečítať a už vedia. Ja oceňujem každú snahu.“
Prechod do stavu učiteľského bol pre neho ťažký. Ako študent mohol celú hodinu presedieť a byť duchom mimo. No teraz musí pracovať celé vyučovanie a byť v pohotovosti. ,,Treba ju vymyslieť a viesť. Teraz som ten najdôležitejší.“
Študentom však ostáva naďalej. Na každú hodinu musí prísť pripravený a ,,neexistuje, aby som si zapamätal kvantum učiva, prídem domov zo školy a do noci ešte pracujem na prípravách“.
Vážnosť učiteľa podľa neho naďalej klesá. ,,Kedysi boli elitou a dnes?“ rozhorčuje sa Peťo. Keby neštudovali päť rokov, nepísali seminárne práce, nemali strach pred skúškami. ,,Ľudia vnímajú naše povolanie i poslanie takým spôsobom, že nevykazuje žiadne výsledky. A to je smutné.“ I rodičia veria všetkému, čo im dieťa povie. Učiteľ už žiadnu pravdu nemá.
S úsmevom sa lepšie učí
Dvadsaťtriročná Jana učí na osemročnom gymnáziu v Trnave nemecký jazyk a dejepis. ,,Nabehla som do triedy ako veľká voda. Spustila som na nich, čo majú vedieť a akú aktivitu vyžadujem. Mali pocit, že síce vyzerám mlado, ale niečo predsa len viem. No potom sa oťukali a zistili, že nie som až taká prísna.“
Na vyučovaní vedie deti k tomu, aby pracovali a dokázali vyjadriť svoj vlastný názor. Niekedy má problém ich utíšiť, ale ,,býva sranda, nesmú však byť drzí“. I pri hodnotení požaduje od nich vlastné stanovisko.
Keď s primánmi preberala rímsku kultúru, priniesla im obrázok Diskobola z Dejín umenia. ,,A jedno dievčatko na celú triedu zvolalo: aj môj otec má také.“ Samozrejme, žiačka tým myslela na knihu, ale celá trieda sa už smiala. ,,Najskôr som nechápala, na čom. Svitlo mi až o chvíľu,“ spomína Jana.
Uzavrela so študentmi dohodu. Každý dostane slovo a keď bude vravieť spolužiak, budú ticho. ,,Je to o ich vzájomnej úcte k sebe samým. A oni sú dobrí.“
Možno je to jeden z hlavných dôvodov, prečo chodí s radosťou do školy. Koľkokrát ju aj nahnevajú, ale príliš jej to neprekáža. Má svojich žiakov veľmi rada. Niekedy jej malí idú vypichnúť pri hlásení oči. ,,Vtedy sa mi učí najlepšie.“ S veľkými sa zase môže baviť a diskutovať o rôznych aktuálnych témach.
,,Keď im ukážem ako ich mám rada a ako mi je ľúto, že nie sú aktívni, zamrzí ich to, a potom sa ešte viac snažia.“ Občas odloží aj sľúbenú písomku.
Už počas štúdia si uvedomila, že prax je úplné iná ako množstvo teoretických vedomostí z vysokej. Mrzí ju, že na zaujímavých veciach sa musí ponáhľať. ,,Plány nepustia, no niekedy je to na škodu.“ V triede je učiteľka, ale ostáva naďalej aj žiačkou. I ľudia si ju častokrát mýlia. Dovtípia sa až potom, keď ju oslovia deti. Nezmenilo sa pre ňu nič, len lavicu vymenila za katedru. ,,Ešte mi za to aj platia, no nebrali by ste to?“
Rasťo Piovarči
Foto: autor
