Keď sa cudzie deti stali vlastnými

name už na jej šesťdesiate výročie. Mnohým pripomeniem a iných oboznámim.
V Križovanoch nad Dudváhom, vtedy v Kerestúri, keď sa v máji roku 1945 skončila druhá svetová vojna, sme všetci boli šťastní. Mysleli sme si, že prestane všetko utrpenie. Mýlili sme sa.
Bola posledná novembrová nedeľa. Ako vždy v našej dedine, boli sme všetci v kostole. Počas omše mal pán dekan až prekvapivo dlhý príhovor len a len o deťoch.
Netušili sme, že nás takto pripravujú na výzvu Červeného kríža. Bola v nej žiadosť a prosba pre naše rodiny, tie, ktoré majú možnosť a ochotu prijať 8 až 14-ročné dieťa z východného Slovenska za člena rodiny na neurčitý čas. Išlo o deti, ktoré ešte stále nemali po ničivej vojne strechu nad hlavou. Aj preto Červený kríž apeloval na dobré srdce, cit a lásku k blížnemu. Zároveň upozorňoval na záväzné podmienky, ktoré sa budú musieť splniť.
Prijatému dieťaťu bolo treba poskytnúť oblečenie, stravu, bývanie, zabezpečiť každodennú dochádzku do školy a pomoc doma pri učení. To všetko zadarmo až do času, kým mu vlastní rodičia pripravia primeraný domov. Deti si so sebou nemali nič priniesť. To sme vtedy nevedeli, že hneď po vojne ich sústredili po školách na Spiši. Rodiny sa mali rozhodnúť, aké dieťa budú chcieť.
Každý pozorne počúval. Nejedno oko sa zaslzilo. Ale toho, čo žiadali, nebolo málo. Pol roka po vojne. Jedno však bolo isté: Deťom treba pomôcť. Po celej obci sa začalo rozprávať iba o týchto deťoch. Nielen u nás. Určite všade, kde si vypočuli túto výzvu. Keďže televízia ešte nebola, zoznámili sa s tým v kostole. Takto bola záruka, že sa to dostane každému do povedomia.
Rozhodovanie bolo ťažké. Podmienka zaväzujúca. Ľudia nemali vtedy také bývanie ako dnes. Hlavne na dedinách. Na druhej strane si mnohí uvedomovali, že práve v nešťastí sa má podať pomocná ruka.
V priebehu niekoľkých dní sa okrem našej prihlásilo viac rodín. Boli to rodiny Bošácka, Karásková, Páleníková, Pisariková, Gajarská, Antalová, Šturdíková, Hrčková, Štefunkova a ďalšie. Boli rozhodnuté, že sa budú snažiť deťom poskytnúť všetko s láskou a ochotou podľa možností. Vynahradiť im rodičov a súrodencov.
Deti sme čakali na Vianoce. Organizačne sa to nezvládlo. Bolo ich mnoho. Prišli v prvé januárové dni roku 1946.
V to popoludnie, keď mali deti docestovať, bola vonku snáď celá dedina. Všetci netrpezlivo čakali na ich príchod. Dočkali sa. Deti išli v dvojstupe zo stanice do školy v sprievode členov ČK. Boli uzimené a smutné. Na ľudí sa ani nepodívali. Mali dôvod. Zas ich niekto viedol na neznáme miesto a medzi cudzích...
A ich oblečenie? Nie každý mal na svoju mieru. Neskôr sme sa dozvedeli, že pochádzalo zo zásielok UNRY. Bola to Organizácia Spojených národov pre podporu postihnutých krajín. Išlo hlavne o oblečenie a potraviny. Pôsobila v rokoch 1943 – 1947.
V škole čakalo na deti príjemné teplo. Tváričky im ožili. Po rôznych pripomienkach na adresu rodín a správcu školy odovzdali ich čakajúcim rodinám. Tie si možno až vtedy uvedomili, že od toho dňa bude v rodine o jedno dieťa naviac. Nielen to. Veľká bola aj zodpovednosť za jeho bezpečie. Lebo viete, aké sú deti nevyspytateľné. Lenže svoj je svoj. Cudzí je cudzí. Bol to zásah do režimu každej rodiny.
Niektoré deti sa rýchlo prispôsobili. Iným to trvalo dlhšie. Mali tiež svoje zvyky i vrtochy ako iné deti. Tieto však mali ešte niečo naviac. To, čo zažili počas vojny a dlhotrvajúceho spoločného pobytu na školách. Niektorých to i poznamenalo. Preto záležalo na všetkých členoch rodiny i učiteľoch v škole, ako ich prijmu. Či budú mať pre nich úsmev a pekné slovo. Hovorí sa, že láskavé slovo je lepšie ako čerstvý koláč. Láskavý pohľad aj divoké zviera zastaví.
Pobyt detí na Slovensku bol rôzne dlhý. Podľa toho, kedy si ktoré rodičia žiadali domov. „Naše“ dievčatko bolo u nás necelý polrok. Niektoré tu boli dlhšie, iné kratšie. V rodine Gusta Šturdíka zostalo dievča natrvalo. So súhlasom rodičov.
Keď deti prichádzali, boli smutné. Keď sa s rodinami lúčili, boli niektoré ešte smutnejšie. Zvykli si, a preto to bolo o to ťažšie. Aj keď si niesli domov veci, ktoré im rodiny vždy podľa potreby prikupovali. Často bolo pridané aj niečo naviac. Zároveň si odnášali pekné zážitky, ktoré by doma určite nemali.
Po návrate detí domov sa na túto udalosť, ako i dobrý a šľachetný skutok vo verejnosti zabudlo. Na kúsok histórie medzi východným a západným Slovenskom. Nie je to škoda?
Ľudia, ktorí boli ochotní zdarma poskytnúť pomoc v najťažšej chvíli, už dávno nie sú medzi nami. Zaslúžia si aspoň takúto spomienku po šesťdesiatich rokoch. My, ich deti, myslíme na nich s úctou a obdivom. Dali nám nádherný príklad do života.
Niektorí sa v duchu iste pýtajú, čo ich viedlo k takému skutku. Možno to bolo tým, že vtedy sa hovorievalo: „Dnes pomôžem ja tebe, zajtra pomôžeš ty alebo niekto iný zasa mne.“
Jeden múdry človek to vyjadril inak. Nikto nie je taký bohatý, aby nepotreboval pekné slovo a pomoc. Nikto nie je taký chudobný, aby to pekné slovo a pomoc nemohol dať. Bolo by pekné, keby sme aj my v dnešných časoch na tieto vzácne slová niekedy mysleli.
Rozália Nedvědová - Polláková