ho starého som sa poriadne prežrala. To preto, aby som nezabudla, ako mi bolo zle a že vlastne jedlo je hnus, bez ktorého môžem existovať. Samozrejme, že mi to opäť vydržalo len dva dni. Ako každý rok, aj teraz som si musela priznať, že bez jedla sa žiť nedá a bylinkové čaje spôsobujú akurát to, že chodím na záchod častejšie ako zvyčajne a že ma to v podstate otravuje. Stačí jesť menšie porcie a nevyžrať celú chladničku na posedenie počas ďalšieho zamilovaného filmu. Apropo zamilovanosť. Ďalší zo záväzkov, ktorý neviem splniť. Stále si sľubujem, že v aktuálnom roku si konečne nájdem normálneho chlapa (Rozumej s bytom, autom, dobrým zamestnaním, vtipného, milého, pozorného, s vyšportovanou postavou, takého, čo vie čítať moje myšlienky. Jednoducho takého, aký neexistuje.) a usadím sa. Namiesto toho vždy na konci starého roka zisťujem, že som si zas otrávila niekoľko týždňov života s niekým, kto mi akurát pil krv, obral ma o môj mladistvý vzhľad a už vôbec nemyslel na to, že by si chcel založiť so mnou rodinu.
Vždy na konci roka si s láskou prelistujem v učebniciach taliančiny, ktorých už mám niekoľko kusov, a dúfam, že sa prehupnem do vyššieho „levelu“ a budem konverzovať bez problémov aj v minulom a budúcom čase. Už tretí rok však stále používam len prítomný čas a fascinovane pozerám na všetkých, ktorí týmto jazykom parlano perfecto.
Tento rok som si povedala, že si žiadne záväzky nedám. To, že chcem ísť na dovolenku, viem predsa každý rok a vždy niekam idem. Tak načo sa budem znervózňovať. Taliansky sa (zatiaľ) nenaučím hovoriť plynulo, ale vždy sa dohovorím. Keď nepríde vysnený princ tento rok, možno príde ten budúci a keď neschudnem... no a čo? Žiadne záväzky = žiaden stres. O ostatné sa dokážem postarať bez problémov.
Tatiana Čuperková
športová redaktorka