Od začiatku decembra sa po trnavských doskách, ktoré znamenajú svet, preháňa v pekle Pán Čertovský. Stvárňuje ho mladý herec Stanislav Staško, ktorý, paradoxne, prežil istý čas v kláštore. Odvtedy však uplynulo pár zím a jeho herecké úlohy sa od augustového nástupu do Divadla J. Palárika v Trnave rozrástli. Z Bratislavy, kde býva, dochádzal za postavami v hrách Obor, Padajúce hviezdy, Pekielko a Anjelinka, Učené ženy, Drotár, Pinocchio.
* Aké má ciele mladý začínajúci herec?
- Divadlo, divadlo, divadlo. Chcem sa trochu uchytiť vo fachu, obohrať sa a byť poznaný ľuďmi. Všetko záleží od možností, lebo dnes je medzi hercami veľká ponuka a malý dopyt.
* Ako ste sa vôbec dostali k herectvu?
- Od trinástich rokov som hrával amatérske divadlo, potom som začal pre divadlá písať a aj režírovať. Na gymnáziu v štvrtom ročníku som rozmýšľal nad profesionálnou dráhou herca, ale nevystihol som prijímačky na výšku.
* Kam teda viedli vaše kroky?
- Hlásil som sa na pedagogickú fakultu, skúšal som rádio, ale nič mi nevyšlo. Po roku prežitom doma som sa dostal do saleziánskeho noviciátu a vydal som sa inou cestou.
* Akou?
- Rehoľný inštitút saleziánov som poznal dlho. Angažoval som sa medzi nimi, pracoval som s mladými, usporadúvali sme rôzne kultúrne, športové akcie. Bavilo ma to. Tento životný štýl ma oslovil, imponoval mi. K Bohu mám veľmi blízko a snažím sa s ním prežívať každý deň. Vtedy práve prišlo oduševnenie odovzdať mu celý život.
* Koľko rokov ste medzi nimi strávili?
- Jeden rok som bol v noviciáte, a potom som zložil rehoľné sľuby na tri roky. Dva roky som bol v Žiline, kde som študoval filozofiu, pedagogiku a základy teológie a rok som pracoval v Šaštíne ako vychovávateľ na gymnáziu. Dokopy sú to štyri roky.
* Kedy nastal zlom?
- Po troch rokoch sľubov som si uvedomil, že moja cesta vedie trošku inak.
* Rozhodla aj nejaká žena?
- Priznávam, že svet ženy je pre mňa veľmi silný. Bol to jeden z motívov.
So saleziánmi sa však stále stretávam a navštevujem ich.
* Čo vám dalo obdobie medzi saleziánmi?
- Pochopil som pre mňa veľmi dôležitú vec... Môj pobyt medzi saleziánmi má vlastne svoju históriu. Keď som mal jedenásť, zomrel mi otec a o pár rokov som stretol saleziánov, pretože som hľadal spôsob, ako si vyplniť voľný čas, keďže som bol na otca citovo naviazaný. Okrem toho, že som tam našiel veľa aktivít a priateľov, našiel som aj otca. Stal sa ním pre mňa Boh. Vnímam ho tak dodnes, pokarhá ma, pomáha mi, ukazuje mi správnu cestu. Rozprávam sa s ním ako s otcom, aj sa s ním pohádam, aj mu poďakujem. Dialóg s ním je živý, i keď už nie taký intenzívny ako kedysi. Ale aj naďalej je súčasťou môjho života a konkrétne to mi dalo najviac do života.
* Boli ste saleziánom – teraz hráte čerta. Ako sa cítite v čertovskej koži?
- Mne sa táto postava hrá vynikajúco. Nemám s tým problém, dokonca som rád, že som ju dostal. A herec sa musí svoju postavu naučiť hrať čo najpresvedčivejšie. Myslím, že v tejto hre sa to darí dobre. A navyše, čert je rozprávková postava, takže sa nie je čoho báť (smiech).
* Aká by mala byť vaša životná partnerka - pani Čertovská alebo Anjelská?
- Je to tak, ako aj v tej rozprávke. V každom z nás je aj anjel, aj čertík. Takže aj v tej žene by mal byť aj čert, aj keby sa mi zdala akokoľvek anjelská. A keby to bola vyslovene čertica, verím, že sa v nej nájde aj kúsok toho dobrého.
* Našli ste už takú?
- Áno.
* Pre koho hráte radšej - pre deti alebo pre dospelých?
- Pre obe skupiny. Detský divák je veľmi vďačný, reaguje spontánne na veci, ktoré ani my neočakávame, baví sa, vykrikuje, radí nám, čo máme robiť, často vystupuje proti deju. Vtedy sa musíme viac sústrediť, aby sme sa nestratili a často si aj zaimprovizujeme. Klasická činohra pre dospelého diváka má inú chuť. Ale detské predstavenie je pre mňa čerešnička na torte.
* Čo vám deti najčastejšie vykrikujú v hre Pekielko a Anjelinka?
- Keď hľadáme Pekielka, tak kričia: „Tam je, tam sa schoval, nechaj ho!“ Keď vychádzam z nášho pekla, vtedy zas kričia: „A ty tu čo zase robíš, nezavadzaj tu!“ a podobne. Ale keď sa ukláňame, deti doprajú trochu potlesku aj mne s Pani Čertovskou.
* Máte srdcovú postavu, ktorá na vás ešte len čaká?
- Vždy som túžil, a na škole mi ju nikdy nechceli dať zahrať, po postave romantického, zamilovaného muža. Keďže som bol najstarší v ročníku, stelesňoval som otcov, učiteľov, prísnych ľudí alebo karikatúrne postavy. Tým mladším zverili milenecké postavy, no mne sa takáto rola nikdy neušla.
* Znamená to, že ste taký aj v súkromí?
- Nedá sa povedať, že by som taký mal byť a naopak, nedá sa povedať, že taký nie som. V divadle totiž platí pravidlo, ktoré sa zvykne potvrdiť. Z každej postavy si prenášame niečo do života a zo života do postavy.
* Odniesli ste si niečo z postáv, ktoré ste stvárnili?
- Ale áno. Z Pána Čertovského som si napríklad odniesol kúsok zo vzťahov a komunikácie medzi ľuďmi. Na javisku sa s Pani Čertovskou dosť doberáme a pri tejto príležitosti mi napadlo, že aj v skutočnom živote môže vaša poznámka niekedy inak vyznieť alebo váš partner ju môže zle pochopiť a už je oheň na streche. Budem sa snažiť tomu vyvarovať. Niekedy to príde až na päťdesiatej repríze, keď si uvedomím, že veď toto robím v živote aj ja.
* Dokážete sa pri hraní baviť na javisku rovnako ako diváci?
- Samozrejme. Vždy si nájdeme pasáže, v ktorých si svojvoľne meníme nenápadne text alebo nastražíme nejakú malú pascu a čakáme, ako bude reagovať kolega. Ten to musí zahrať, akože to tam patrí. Potom si to vzájomne vraciame, takže sa nasmejeme naozaj dosť. Dnes som napríklad Pekielka, keď vykúkal z pekla, držal za nohu a on mi na oplátku v rovnakej situácii zas vzal topánku. Podstatou však je príliš sa nezaskočiť, aby sme nevypadli z hry a neostali bez slov stáť na javisku.
* Spomínali ste, že ste boli na VŠMU v ročníku najstarším. Boli ste pre spolužiakov vzorom, pýtali si od vás do života rady?
- Vedeli, že som bol v reholi, kvôli čomu som im mohol priniesť na svet aj pohľad z tohto uhla. Nemyslím si, že ma brali ako vzor, no pýtať sa ma pýtali. Brali ma zrejme ako staršieho kamaráta, s ktorým sa môžu porozprávať skôr ako s hociktorým rovesníkom. Aj keď si myslím, že som medzi nich zapadol. Mám síce pomaly 29 rokov, no každý mi hovorí, že vyzerám mlado a som aj mladý duchom.
* Ako budú vyzerať vaše Vianoce?
- Konečne po dlhom čase cestujem do Prešova k mame a strávim s ňou asi desať dní, čo sa nestalo asi už šesť rokov. Naposledy som napríklad Vianoce a Silvester strávil na predstavení v divadle v Nitre.
Miroslava Dírerová
Zuzana Muchová
foto: autorky
